iránsky režim bol nepochybne vážne oslabený a personálne zdecimovaný. Miesto pobytu vodcu Modžtabu Chameneího nie je známe, a nie je známy ani jeho stav (nie je vylúčené vážnejšie zranenie). Režim však nepadol a zdá sa, že prechádza transformáciou v smere vojenskej diktatúry Iránskej islamskej revolučnej gardy (v angličtine uvádzanej obvykle pod skratkou IRGC). Čo má IRGC v rukách? Nuž, v prvom rade je to – podľa aktuálneho vyjadrenia americko-iránskeho znalca Abbása Milániho – minimálne polovica iránskej ekonomiky, čo je minimálne zhruba 100 miliárd dolárov aktív. Tejto položky sa bude musieť zmocniť každý, kto chce režim nahradiť. Akokoľvek, koniec vojny je zatiaľ otvorený, a spolu s ním aj budúcnosť režimu, so všetkými možnými vyplývajúcimi dôsledkami.

A je tu ostatný svet so svojimi záujmami. Vrátane Európy, ktorej reprezentácie sa ocitli v rozkole s americkou a pokúšajú sa o vlastný prístup k Iránu. Sú však kompromisy s iránskym režimom a kritika amerického resp. izraelského postupu optimálnym riešením situácie pre Európu? Majú európske reprezentácie jasno o tom, čo sú ich skutočné záujmy? (A máme v tom jasno aj my, ostatní?)

„Nahnevaní môžeme byť na Ameriku právom, ale dištancovanie sa od iránskeho konfliktu členským krajinám EÚ a NATO nepomôže.“

Ukončenie ekonomickej krízy, ktorú iránsky režim vyvolal uzavretím Hormuzského prielivu (a prevencia jej opakovania!) je nepochybne našim – a nielen našim – záujmom prvoradej priority.