tento hlbší „kontext“ nemusí byť vždy správne pochopený, najmä nie vtedy, ak sa naň pozeráme cez prizmu všelijakých ideologických klišé. Pochybnosti a obavy môžu byť oprávnené, ich formulácie však môžu aj zvádzať k chybným výkladom. Ak Orbán dlhé roky vytieral zrak západnej a európskej umiernenej pravici, Magyar by dnes mohol podobný kúsok (ktovie?) vyviesť zahraničným ľavicovým liberálom a progresívcom, prinajmenšom, ak stratia bdelosť v dôsledku vlastných stereotypov a na ne naviazaných očakávaní. (A v oboch menovaných prípadoch vytierania zraku treba aj obligátne dodať „nielen im“.)

obľúbené ilúzie 

Aby sme sa vyhli nedorozumeniu: striedanie moci, ku ktorému dochádza k Maďarsku, je zdravý jav, ktorý treba vítať. Aj keby Orbánova garnitúra v priebehu svojho vládnutia preukazovala menej politického hazardérstva, zmena by bola potrebná – už dávnejšie. Otázkou v tejto chvíli však zostáva, v čom táto zmena naozaj spočíva: či sa nová vláda pod vedením Pétera Magyara ukáže ako lepšia alternatíva čo do politickej zodpovednosti dovnútra aj voči zahraničiu, aj v dodržiavaní pravidiel zastupiteľskej demokracie a vlády zákona, alebo bude len vládou konkurenčnej frakcie, zápasiacej o kontrolu „rodinných podnikov“ (pravdaže, v prenesenom zmysle slova) v rámci jedného a toho istého systému vybudovaného Orbánom.

Ešte inak povedané: okolnosti, ktoré vyniesli Orbána k moci a ktoré formovali jeho štýl politiky, môžu byť v maďarskej spoločnosti zakorenené hlbšie, než sú len na povrchu diania viditeľné stranícke či frakcionárske zápasy.

Nezabudnime, aj Viktor Orbán kedysi začínal svoju kariéru ako mladý, prozápadný politik, viac-menej klasický liberál „napravo od stredu“, rozhodne nie ako radikálne nacionalistický, proti-atlantický, proti-európsky a pro-ruský element; jeho vtedajšie vyhlásenia mohli svedčiť o úplnom opaku. Hovoríme tu o dobe skoršej než tá, ktorá nastala po škandále s pretečenou nahrávkou vodcu socialistov Gyurcsányho v roku 2006.