kamala Harris včera oznámila, že uvažuje o opätovnej kandidatúre na prezidentku USA. Nie je to žiadnym prekvapením – veď už jej pamäti z poslednej prezidentskej kampane, ktoré vydala na jeseň minulého roka, neboli ničím iným než pokusom ospravedlniť jej prehru proti Donaldovi Trumpovi (ako naznačuje už ich názov 107 Dní). Prehrala, lebo kandidovala v časovej tiesni... Lebo jej Biely dom nedovolil vystúpiť z tieňa Joea Bidena... Lebo nemala čas poriadne voličom predostrieť svoju ekonomickú víziu...

Mnohé z jej argumentov majú naozaj pevný základ v realite, ale žiaden z nich ju nezbavuje zodpovednosti, ktorú ako viceprezidentka niesla za moment, keď sa Joe Biden pred celým svetom rozsypal na pódiu v predvolebnej debate s Donaldom Trumpom. Podstatná časť (nielen) americkej verejnosti si tú kauzu dodnes vykladá ako vyvrcholenie dlhodobého zavádzania o skutočnom mentálnom zdraví Joea Bidena zo strany jeho (a Harrisovej) administratívy.

Tejto výčitky si je vedomá aj samotná Harris, a tak na ňu vo svojich memoároch skúša predvídavo reagovať: Bidenovi vraj nenavrhla skoršie odstúpenie z kampane, pretože by to z jej pozície vyzeralo „neuveriteľne vypočítavo.“ Táto odpoveď však vôbec nepomáha -uprednostniť ochranu svojho imidžu nezištnosti pred záujmami celej krajiny totiž nie je práve znakom integrity a zdravej miery asertivity, ktorými vplýva každý silný líder.