grécke slovo pathos znamená aj utrpenie. Človek, ktorý je „patetický“ (pathetikos), je človek trpiaci, náchylný k utrpeniu, vydaný utrpeniu, čo môže znamenať aj vášnivý či vydaný napospas vášňam. V našej bežnej reči sa však zaužívalo hovoriť o „pátose“ inak: ako o niečom nevhodnom, napríklad ako o nabubrelo sentimentálnom štýle (povedzme, v rétorike alebo nejakom umeleckom vyjadrení) či rovno: ako o okázalom predstieraní utrpenia.

Možno vrátiť slovu pátos pôvodný význam? Možno hovoriť o utrpení, zle a nespravodlivosti bez toho, aby sme boli falošne patetickí? Táto otázka je v konečnom dôsledku otázkou po zmysle Veľkého piatku.

kameň úrazu

Isteže, sacharínovo sladkastá sentimentalita či okázalé predvádzanie utrpenia zaváňajú pokrytectvom – a to už nie je len estetická, ale aj morálna vada. A pohoršujúcou skutočnosťou je aj to, že takéto pokrytectvo, vyjadrované aj esteticky, aj moralisticky sa priživuje aj na náboženstve, a to tak v podobe falošného moralizmu, ako aj v podobe gýču – oboje vzniká v tom istom momente a z tých istých dôvodov. Je snáď potom ešte na počudovanie, ak k tomu pribudne aj (všetkej sentimentalite zdanlivo tak protikladná) fanatická zaslepenosť túžby násilne svoju vierouku vnucovať iným, a trestať hriešnikov (nikdy nie seba, vždy tých druhých!) už na tomto svete, v tomto živote, v týchto dejinách?