v snahe vytvoriť si vyvážený názor na súčasné dianie v Iráne je potrebné kľučkovať medzi dvoma hlavnými tábormi - bezduchými recitátormi medzinárodného práva, a nostalgickými geopolitickými jastrabmi spomínajúcimi na časy Ameriky ako „svetového policajta.“  

Je ľahké oháňať sa medzinárodným právom, ale ak si ním svetové demokracie zviažu ruky a diktátori si s ním miesto toho spravia niečo nevkusnejšie, tak nielenže stratí svoj význam, ale dokonca môže brániť v znovunastolení spravodlivosti. Návrat do starých (a povedzme si úprimne, tiež z časti zidealizovaných) čias by zas znamenal nanominovať do role svetového policajta usvedčeného kriminálnika - Donalda Trumpa.

A tak často skončíme niekde na pomedzí, ktoré znie zhruba takto: Účel v tomto prípade svätí prostriedky. Útok na Irán je morálne v poriadku, pretože tam vládne teokratický režim schopný mučiť a zabíjať vlastných ľudí pre konsolidáciu svojej moci. Zároveň je neprípustné, aby mal štát, ktorý si verejne kladie za jeden zo svojich hlavných cieľov odstránenie Izraela, v rukách jadrové zbrane. Dobre. Ale na druhej strane to z hľadiska výrokov americkej vlády ani použitých vojenských taktík zatiaľ nevyzerá, že by to skutočne smerovalo k zosadeniu islamistického režimu. Takže to celé neviem ani schváliť, ani odsúdiť.  

Tento pohľad má však zásadný problém.  

aj taktika je etika 

Na začiatok jedna absurdná otázka - bolo by v poriadku, keby dnes Donald Trump do centra Teheránu zhodil jadrovú bombu? Samozrejme, že nie – ale prečo, ak je Irán krvilačná diktatúra a zásah proti nej je tým pádom morálny? Prečo by jadrová bomba nemohla byť len ďalšou nešťastne zvolenou taktikou v rámci úplne morálneho útoku?  

Pretože aj každá taktika má svoju vlastnú etickú stránku. Oddeliť ju od morálky je síce analyticky lákavé, ale z toho by logicky vyplývalo, že krutosť Iránskeho režimu (a potreba ho zosadiť) dáva medzi jeho hranicami Donaldovi Trumpovi a Benjaminovi Netanyahuovi morálny bianko šek na akékoľvek správanie.