na tomto mieste nechcem riešiť otázku načasovania zásahu (ten bolo koniec-koncov, možné očakávať už dlho, už od momentu, čo sa stala zrejmou ambícia iránskeho režimu získať jadrovú zbraň). Ani špekulovať o ďalšom priebehu bojových akcií či o detailoch priebehu prípadných ďalších rokovaní. Nebudem sa tu teraz zdržiavať ani vyvracaním argumentov spochybňujúcich legitimitu zásahu, ani odpovedať na moralizujúce protesty a propagandistické kampane s podtónmi antisemitizmu aj antikapitalistického a protizápadného resentimentu. To všetko, pravda, hovorím bez toho, aby som ignoroval otázniky a nástrahy, ktoré sa v týchto súvislostiach súvislosti ešte môžu vyskytnúť.

Iránsky režim je zločinný režim morbídnych fanatikov, ktorých ideológia je inšpirovaná apokalyptickými očakávaniami, režim, ktorý sa roky preukázateľne snažil nukleárne vyzbrojiť – na dôvažok k početným zločinom a morálnym zvrátenostiam, ktorých prosté vymenovanie by tu zabralo neúnosný priestor. Okrem práve prebiehajúceho izraelsko-amerického vojenského zásahu musí režim čeliť aj nahromadenému hnevu iránskeho obyvateľstva katalyzovanému v neposlednom rade ekonomickou frustráciou, a kompromitáciu režimu snáď definitívne spečatili posledné krvavé represálie, v ktorých sa naplno (hoci nie po prvýkrát) prejavila jeho nekrofílna povaha. To, čo tento režim ešte drží nad vodou, je brutálna sila, schopnosť mobilizovať proxy-hráčov a schopnosť rozoštvávať medzinárodnú scénu, štáty, politické reprezentácie aj verejnosť. 

Ak by Irán v dôsledku zmeny režimu vypadol z „osi“, ktorej ďalšími dôležitými článkami sú Rusko, Čína a severná Kórea, skomplikuje to život všetkým jej predstaviteľom. Utrpieť môže v neposlednom rade aj čínska „Belt and Road Initiative“ (u nás sa to niekedy voľne prekladá aj ako „nová hodvábna cesta“) – nástroj na uplatňovanie vplyvu ČĽR v zahraniční prostredníctvom ekonomických prepojení. A neuľahčí to život ani Moskve v jej vojne proti Ukrajine.

Zhrnuté a podčiarknuté, vyhliadky iránskeho režimu nie sú ktovieaké. A jeho zaslúženému pádu bude možné tlieskať. Tým však ešte zďaleka nie je zodpovedané všetko.  

v čom je problém?

Myslím na americkú skúsenosť v Afganistane a Iraku, na stav prepnutých síl („overstretch“), v ktorom sa Amerika vtedy ocitla. Na sklamanie, ktoré nastúpilo po počiatočnom triumfalizme vyrastajúceho z pýchy na vojensko-technologickú prevahu (áno, tá bola nepochybná a impozantná, ako aj pri dnešnej akcii proti Iránu).