nebude teda na škodu pripomenúť si niekoľko skutočností, ktoré, domnievam sa, by nemali v našich dnešných debatách o budovaní európskej bezpečnosti zapadnúť.  Ide o pripomienky z civilnej, prevažne politickej perspektívy; nie vojensky-expertnej, hoci urýchlene pripomínam, že striktne vojenskú oblasť nemožno vnímať izolovane od oblasti politiky, diplomacie, a (samozrejme) ekonomiky. To znamená aj, že akékoľvek vojenské či v širšom zmysle bezpečnostno-odborné opatrenia musia mať vždy a nevyhnutne svoje politické ošetrenie. 

Je pochopiteľné, ak sa pri precitnutí toho druhu, aké zažíva Európa v dnešnej nemilej bezpečnostnej situácii, vyskytne vo vypuknutej debate istá miera živelnosti, keď sa vyťahujú témy vojenské, vnútropolitické, medzinárodné, ekonomické, diplomatické, dokonca kultúrne či „civilizačné“ témy, bez dostatočne vyjasnenej vzájomnej súvislosti, a predsa vzájomne nevhodne zamieňané a miešané. Vzhľadom na situáciu je to, opakujem, pochopiteľné, v prvých chvíľach azda aj odpustiteľné, o to viac však vystupuje potreba vniesť do veci vo vlastnom záujme jasnejší poriadok. Takže len stručne niekoľko téz.

i: navyšovanie rozpočtu? Áno, ale...

Mali by sme sa vyvarovať toho, aby sa celá debata, hoci aj nechtiac, redukovala na otázku navýšenia percentuálneho podielu obranných výdavkov z rozpočtu (v rámci NATO, na úrovni EÚ, aj na úrovni jednotlivých členských štátov) v izolácii od ostatných súvisiacich problémov. Investície nedávajú zmysel, pokiaľ nemáme jasno v ich konkrétnom použití – a to sa týka tak samotnej tvorby zmysluplnej obrannej doktríny, ako aj presviedčania verejnosti o potrebe navyšovať kapacity. Ani verejnosť, ktorá je bezvýhradne lojálna k demokratickému zriadeniu a priateľsky naklonená aktuálnym politickým reprezentáciám (čo zďaleka nebýva vždy aktuálny prípad, všakže?) nebude ochotná znášať rozpočtové navýšenia a prinášať obete, ktorých zmysel jej nebol zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlený. Tobôž v našej dobe ekonomických úzkostí a frustrácií.