o nosorožcoch a ľuďoch

Aj keď do SNG chodí polovica návštevníkov, odkedy ju surovo anektovala súčasná horda hrubokožcov, v SND ešte stále chodia inscenácie hodné našej pozornosti. Konečne som sa dostal na Nosorožca, hru Eugèna Ionesca, ktorú režírovala určite najúspešnejšia slovenská divadelná režisérka Júlia Rázusová. Je to silné a mrazivo aktuálne, aj keď Ionesco napísal hru o nástupe nacizmu v Európe v 30. rokoch. Stručne, ľudia sa začnú dobrovoľne meniť na nosorožce, ktoré už s tými, čo ostali ľuďmi nekomunikujú, len ničia ich svet. Ide o to, ako sa tieto myšlienky infiltrovali aj v spoločnosti „normálnych“, dokonca vzdelaných ľudí, teda nie luzy: začína sa to relativizáciou, mantrami o slobode názoru, komunikácie (aj keď nosorožce vôbec nekomunikujú). História je znova späť ako cez kopirák. So skutočne dychberúcimi výkonmi hercov (podpis Rázusovej je veľmi viditeľný) a s aktualizáciami na dnešnú dobu. Toto predstavenie je určite na odstrel, treba ísť, kým ho nevyhodia z repertoáru. Frau Š. by určite povedala, že si pri ňom človek neoddýchne a nezabaví sa.

oddych, zábava a humanita

Samozrejme, nikto nepopiera potrebu oddychových a zábavných umeleckých foriem, a práve to som očakával od komédie Dream Team. Som veľkým fanúšikom Invalida, ktorého režíroval Jonáš Karásek a na jeho ďalší film som išiel trochu v napätí: Vyrovná sa Invalidovi aspoň v rámci jednej kvalitatívnej skupiny? Bolo to veľmi fajn.