všade okolo nás počujeme ukrajinčinu. Už sme si na to zvykli. Na ulici, v nákupných centrách, v taxíkoch, v kaviarňach. Ja osobne som tomu rada, len ten dôvod prečo tu sú sa mi prieči z hĺbky duše. Aj po takom dlhom čase, nie som nejak schopná pochopiť alebo prijať, čo sa to pár sto kilometrov odo mňa, od nás, skutočne deje. Stretnutia s Allou boli vždy veľmi láskavé, pokojné, ale za jej slovami a zdanlivým pokojom som cítila hlbokú bolesť. Pracuje s deťmi, s deťmi, ktoré hovoria o tom, že chcú bojovať, živia v sebe nenávisť z toho, že všetko okolo nich je inak, ako by malo byť deťom dopriate a za všetko môže vojna. 

Zvykli sme si. A to je strašné. Ešte strašenejšia je bezmocnosť. O to viac som vďačná všetkým tým, ktorí vo svojej podpore pokračujú. Či už je to Alla alebo Marek Roháček z Návratu alebo ktokoľvek iný, komu ešte sily stačia.