ide tu o akési pojmové obrátenie, akúsi „teóriu“ vojny, ktorá pojmovo prevracia naruby Clausewitzove definície. Príliš mnoho nasvedčuje tomu, že vojna je pre ruské vedenie konštanta, normálny a permanentný stav, kým mier je dočasný, podmienečný, s akousi príchuťou nereálna. To ladí s celkovým charakterom a mentálnym nastavením ruského režimu v jeho dnešnej aj v jeho minulých podobách.

To možno aplikovať na aktuálny prípad vojny Ruska proti Ukrajine, aj na doposiaľ zväčša v hybridnej podobe vedenú vojnu Ruska proti Európe a západným demokraciám. Je preto vhodné pripomenúť si, že keď dvaja používajú tie isté slová, nemusia nimi myslieť to isté, ba niektoré slová môžu (presne v duchu Orwellovej definície newspeaku) označovať zároveň seba a svoj opak: „vojna“, „mier“, „demokracia“, „sebaurčenie“, „spravodlivosť“, „vlastenectvo“, „okupácia“ a pod.

ukrajinou to nekončí 

Preto možno povedať, že vždy znova sa vynárajúce úvahy o dnešnej ruskej agresivite ako výsledku rozširovania NATO, nedostatku západnej empatie či nejakých nezdvorilostí, ktorými sme zranili útle city Ruska a jeho vodcov, smerujú mimo podstaty problému aj vtedy, keď nie sú priamo vedomou lžou.