a je tu viacero ďalších faktorov, ktoré našu situáciu komplikujú možno viac než kedykoľvek od 30. rokov 20. storočia. V neposlednom rade sú to nové technológie, ktorých prudký nástup má hlboko rozvratné vplyvy na zastupiteľské inštitúcie, a tiež kultúrne vzorce aj morálne normy, o ktoré sa slobodné konštitúcie – a v značnej miere aj medzinárodný poriadok – doposiaľ opierali. 

Ak tomuto rozvratu niekto tlieska  v mene pokroku alebo s morbídnym poddávaním sa údajne nezvratnému „osudu“, treba odpovedať: je mnoho vecí, ktorých hodnotu si uvedomujeme až keď ich strácame. Ak si niekto myslí, že starý systém je treba rozmetať len preto, že je nedokonalý, treba mu pripomenúť, že bremeno obhajoby nových experimentov leží na ňom a nie na tých, ktorí sa zastávajú zavedených poriadkov. Odmietnuť toto dobré pravidlo znamená opakovať mnohokrát z dejín známy omyl, a je aj príznakom pubertálnej mentality – s jej zodpovedajúcim svetonázorom. 

O tridsiatych rokoch tu nehovorím náhodou. Z tejto doby existuje rad postrehov inteligentných pozorovateľov,  ktorí ako nepraktickí donkichoti plávali proti prúdu doby: o pubertálnej infantilnosti nových, mobilizovaných davov; a nielen davov, ale aj ich vodcovských elít – infantilnosti, ktorá prenikala aj do vrcholných politických, kultúrnych a hospodárskych reprezentácií slobodných krajín.