ak to znie trochu zmätene, skúsme tomu porozumieť. Takže, ešte raz: Rusko vraj neplánuje konflikt, ktorý je pripravené v ktorejkoľvek chvíli začať, ale teda, vlastne ho nechce, len čaká, až Európa bude chcieť, a začne až ona začne. (Nebude ju predsa obchytkávať ako nejaký opitý hulvát, či nebodaj znásilňovať.) Že európske mocnosti možno majú, alebo budú mať takúto žiadzu, a teda možno „začnú“, vyvodzuje Putin podľa všetkého z toho, že európski predstavitelia predkladajú na mierové rokovania také podmienky, ktoré Kremeľ pokladá za „absolútne neprijateľné“, aby vraj mohli Rusko obviniť, že sa nechce dohodnúť a skončiť vojnu.

Estetický dojem nikdy nebol silnou stránkou Putinovej rétoriky. Pozoruhodné kvality jeho „varovného“ prejavu treba hľadať inde. Totiž v tom, ako falšuje inak známe skutočnosti, a tiež, v akom vzájomnom logickom vzťahu sa nachádzajú jeho jednotlivé tézy.

Najskôr k tej empirickej rovine. Rusko nielen plánuje, ale už proti európskym štátom vedie vojnu roky, a to na hybridnom, spravodajskom a propagandistickom bojisku, na ktorom si dlhodobo vedie úspešnejšie, než na ukrajinskom fronte, kde sa naozaj strieľa. Hybridná vojna len jednou z projektovaných fáz plánovanej vojny, tvoriacich akési odstupňované kontinuum od nízkej po najvyššiu intenzitu konfliktu, od ovplyvňovania vnútornej politiky až po možnú úroveň otvoreného útoku. Po ďalšie, Rusko síce rozpracováva svoje vojnové plány (spomíname si o. i. aj na všetky tie vojenské cvičenia?), ale na skutočnú otvorenú vojnu v tejto chvíli príliš pripravené nebude. Jeho kapacity aj živá sila sú viazané, pohlcované, v tejto chvíli už značne vyplytvané na ukrajinskom bojisku.