o vulgárnosti vo verejnom priestore sa znova začalo hovoriť na viacerých stranách. Kritika smeruje samozrejme vždy na adresu niekoho iného. Sami sa za vulgárnych obvykle nepokladáme. Ale keď v nejakej napätej situácii alebo slabej chvíli  poviem niečo takými slovami, že tomu rozumie aj chrapúň, môžem s dôverou očakávať, že ten chrapúň sa v tej chvíli začne tváriť ako urazené knieža. A keď už ma nemôže (ako mohli kniežatá kedysi) odovzdať katovi, aspoň ma pokarhá za moju „vulgárnosť“; a keby som vyzeral mladistvejšie, možno zahromží aj niečo o hlúpych deckách či skazenej mládeži.

Jednako, máme tu širší a vážnejší problém. Vulgarizácia môže byť príznakom hlbších a neblahých spoločenských trendov. Najmä, ak sa vulgárnosť stáva čoraz normálnejšou, niekedy až prekvapivo rýchlo akceptovanou súčasťou verejného jazyka a to aj jazyka „elít“. Musím však krátko vysvetliť, čo tu pod vulgárnosťou myslím. Zmysel, v akom sa toto slovo dnes bežne a nereflektovane používa, býva totiž trochu iný, a menej určitý.

hlúpnutie pred kolapsom

V staršom, pôvodnom význame „vulgárny“ znamenal skôr pospolito-ľudový, neurodzený, neškolený. V tomto zmysle sa dalo hovoriť o vulgárnej reči alebo vulgárnej mienke. (Na podobný úzus slova vulgar natrafíme napríklad aj v staršej vzdelanej angličtine.) Pravda, môže to znamenať aj neokrôchaný, hrubý či tupý. „Vulgárna“ reč v tomto zmysle je chudobná na výrazy, na významové odtiene, ťažkopádna hmlistá, infantilná. Aj po estetickej stránke znie akosi neľubozvučne – chýba jej melódia aj rytmus. Neznie desivo, skôr fádne, monotónne, duto, bezvýznamne. (T. S. Eliot by mohol opakovať svoje verše o hlasoch „Dutých ľudí“: „ako vietor v suchej tráve / alebo krysie tľapky na rozbitom skle / v našej suchej pivnici.“)  Viac než pre rozumovú argumentáciu sa však hodí pre rozkazy, zákazy, heslá či bojové výkriky. V každom prípade je ňou enormne ťažké vyjadriť niečo originálne, či pojmovo jasné. Ani hlboké myšlienky ani kultivované city.

„Šíriaca sa vulgárnosť je príznak hlúpnutia.“

Mimochodom, takéto niečo sa stalo s latinčinou v dobe úpadku Rímskeho impéria, a odtiaľto pochádza aj lingvistický termín „vulgárna latinčina“. Čo bolo na tejto vulgárnej latinčine zaujímavé: v najvzdialenejších končinách obrovského impéria znela rovnako – duto a bezvýznamne.  To však už nie je jazyk prostého ľudu – ten môže byť krásny a bohatý na posolstvá aj emócie. Reč je tu o novom jave – príznaku úpadku kultúry v širšom zmysle, čo samozrejme zahŕňa aj kultúru politického života. To čo predchádzalo kolapsu Rímskej ríše, zhrnul José Ortega y Gasset (nie náhodou práve v práci s príznačným názvom Vzbura davov) v jedinej vete: „Ľudia zhlúpli“.