predstavitelia východonemeckého režimu videli a vedeli veľmi dobre, že obyvatelia NDR neoplývajú túžbou po budovaní socializmu ani nadšením z jeho výdobytkov, naopak, využívajú každú príležitosť utiecť na západ. Vládcovia v Kremli to vedeli rovnako dobre. Aj to, aký psychologický vplyv má prítomnosť západného Berlína v srdci východného Nemecka vytvoreného pod ich dohľadom, obsadeného ich vlastnými ozbrojenými jednotkami, ekonomicky vydrancovaného a – ako to u centrálne direktívnych ekonomík každopádne býva – trvalo zaostávajúceho v materiálnej životnej úrovni; tento stav sa stával o to viditeľnejší, o čo viac napredovala západonemecká ekonomika založená na voľnom trhu a kapitalistickom podnikaní.

Západný Berlín bol pre východonemecký režim aj pre Moskvu takýmto „iritantom“ v rámci politicky rozdelenej metropoly – nielen v priamom dotyku s jej východným sektorom, ale aj v zornom poli prítomných sovietskych ozbrojených jednotiek. (A nielen na dohľad, ale aj na dostrel.)