na Štefánika si spomenieme tak raz do roka. Zbabelí papaláši sa vyvezú na Bradlo, nechajú tam zapáliť vatry a potom rečnia o tom, aký to bol veľký človek a ako si musíme brať z neho príklad. Na vracanie je z toho niekedy. Keď tam rečnili Mečiar či Fico, musel sa ten Štefánik v hrobe obracať. Ešte aj toľko ospevovaný Alexander Dubček veru nijako neoplýval odvahou. V Moskve podpísal zmluvu s diablom. Uvrhla nás na desiatky rokov do područia sovietskych komunistov. Iste, nič by sa na tom nezmenilo, ani keby sa zaťal a tie zmluvy o „Dočasnom pobyte sovietskych vojsk“ nepodpísal, lenže takto dal nám Slovákom a Čechom najavo, že zbabelosť nie je hanba a že je lepšie ohnúť chrbát, ako hrdo napľuť tyranovi do tváre. Tomuto reformnému komunistovi  ešte chvíľu dovolili užívať si rôzne funkcie, ale nakoniec aj tak skončil ponížený v nejakom lesnom závode. Lenže, a to je horšie, on nás svojou zbabelosťou vlastne ponížil všetkých. 

Teda až na pár odvážnych ľudí, ktorí sa nedali zlomiť a za svoj vzdor a odvahu platili celé roky svojím spoločenským postavením, stratou práce a podlomeným zdravím. Špeciálnym príkladom toho, že zbabelosť sa vypláca, je prvý Slovák na Pražskom hrade. Gustáv Husák v mene svojej moci zbabelo zradil všetko, čo v živote hlásal a urobil zo seba najvyššie postaveného kolaboranta. Vo funkcii ho vystriedal Václav Havel, muž pravdy, lásky, charakteru a hlavne odvahy, lenže, my sme z neho veľmi rýchlo urobili nepriateľa Slovenského národa. Nebol to zbabelec a to sa nám asi veľmi nepáčilo. Jednoducho, nebol náš, nebol z našej krvi.