novembrový kalendár obsahuje dve výročia vyznačujúce začiatok a koniec komunistického experimentu: 7. november sa za starého režimu zvykol oslavovať ako výročie „Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“ a 17. novembra tu máme výročie revolúcie, ktorá skoncovala s komunistickým monopolom moci v našom vtedajšom spoločnom, česko-slovenskom štáte. Bol to rok zmien v celej strednej Európe, kde padala železná opona. Aj keď to prvé výročie nie je dôvodom na oslavu slobody ako to druhé, nie je na škodu pripomenúť si práve ich vzájomnú súvislosť. A na to tiež treba našu pamäť zbaviť niektorých nevhodných nánosov, ktoré znemožňujú vyvodiť z nej pozitívnu výzvu pre prítomnosť a budúcnosť.

 V záujme stručnosti sa tu obmedzím len na tri nevyhnutné poznámky, zamerajúc pozornosť prevažne na druhé zo spomenutých výročí.

po prvé

Je načase skoncovať so sentimentalitou, ktorá produkuje gýč. Ten sa prejavuje aj v tom opakovaní kriticky nereflektovaného prívlastku „nežná“ – čo môže vyvolať aj dojem, že o žiadnu revolúciu ani nešlo. „Nehu“ možno pociťovať alebo praktikovať v osobných vzťahoch. Do verejnej sféry sa prílišná intimita akosi nehodí. A nech už svoju pamäť namáham akokoľvek, nevybavujem si, že by sme pri udalostiach roku 1989 prechovávali nejaké zvlášť nežné city k predstaviteľom vtedajšej normalizačnej, hoci už rozmokvanej a ochromenej moci. Šermovať  s prívlastkom „nežná“ je skrátka gýč. A gýč – to nie je len nedostatok v estetickom vnímaní; vanie z neho akési predstieranie, od predstierania nie je ďaleko k pokrytectvu; a pokrytectvo, to je už problém spadajúci do oblasti morálnej. Mimochodom, spomína si niekto z účastníkov tých udalostí, ako rýchlo nám vtedajší predstavitelia a stúpenci odchádzajúceho režimu začali túto „nežnosť“ s posmechom predhadzovať? Aj oni veľmi rýchlo vycítili tú pachuť a vedeli ju využiť proti nám; najmä, keď zistili, že sa, tak ako my, ani oni už nemusia báť.