nedávno sa v Novom čase v dlho očakávanom dueli stretli Marek Mach z Mladí proti fašizmu a Milan Mazurek. Reakcie na sociálnych sieťach boli presne také, ako sa dalo od začiatku čakať. V prvom rade každá strana odišla ako víťazná - kým na jednej strane barikády slušný a vychovaný liberál Marek Mach v pokoji vyškolil fašistu Mazureka, na tej druhej rozohnený oceľový duce Mazurek totálne rozprášil kaviarenského neznaboha Macha. Klasika. 

V liberálnom tábore sa však objavil aj ďalší typ reakcie - “S fašistami sa nediskutuje.” Tento sentiment tu vždy u značnej časti slušnej spoločnosti prítomný bol, a s rastúcou relevanciou strán ako Republika sa bude pred voľbami vyplavovať ešte častejšie. Bohužiaľ, chuť ignorovať extrémizmus je síce pochopiteľná, ale úplne kontraproduktívna. 

nevytesníme ich 

Ignorácia nefunguje. Fungovala ešte pred 30 rokmi. Keď chcel niekto vtedy masovo rozšíriť svoje názory, mal len dve možnosti - stať sa žurnalistom, alebo stať sa niekým dosť dôležitým na to, aby ho oslovili žurnalisti. Cesta na titulnú stránku alebo pred kameru viedla cez vzdelanie, úspešnú politickú či súkromnú kariéru, a akceptovanie istých žurnalistických zásad a pravidiel. Cez filtre vzdelania, životných úspechov a profesionality sa, pochopiteľne, fašisti väčšinou pretlačiť nedokázali.