to sa týka tak našich domácich cieľov ako aj cieľov v zahraničnej politike a na medzinárodnej scéne. A keďže tu veci jasné nie sú, treba prikročiť k ich objasneniu. Ale na to, aby sme mali jasno pri tvorbe spoločnej stratégie (a tá je aj v prebúdzajúcej sa časti Európy zatiaľ v zárodočnom štádiu), musíme mať stanovenú diagnózu stavu, v ktorom sme sa ocitli. A tu sa vážne obávam, že východiská pre samotné vnímanie krízovej situácie sa u rôznych zložiek „prodemokratických“ síl líšia –  tak na vnútropolitických scénach, ako aj na úrovni zjavne rozvadeného spojenectva svetových demokracií proti vyzývateľom, ktorí chcú zlikvidovať to, čo sa zaužívalo označovať aj ako „liberálny svetový poriadok“, rozumej: doterajšie rozdelenie síl a systém viac-menej dodržiavaných medzinárodných pravidiel pod taktovkou demokratického západu.

nedokončené vytriezvenie

Zlomenie počiatočnej eufórie západného sveta (po dočasnej veľmocenskej abdikácii ZSSR a jeho následnom rozpade) sa dalo očakávať už dávnejšie – keď nie po 11. septembri 2001, tak určite po vypuknutí svetovej finančnej krízy viditeľne na sklonku roku 2008. Dalo, ale nestalo sa tak. Obavy z dlhodobých dôsledkov presahujúcich oblasť čisto ekonometricky vyjadriteľných parametrov boli odsúvané, niekedy s podráždením. Rovnako bolo možné sledovať eróziu euro-atlantického bezpečnostného partnerstva, tá sa však vnímala v nie veľmi šťastných pojmoch.

Čiastočne to boli spory o význame „tvrdej“ a „mäkkej“ sily, akoby jedno mohlo existovať a fungovať bez druhého. A bol tu aj spor medzi dvoma koncepciami: europeizácia obranných štruktúr v rámci NATO verzus utuženie vedúcej úlohy a prítomnosti USA v Európe. Tento spor sa zviditeľnil najmä v súvislosti s vojnou v Iraku, pričom vniesol horkosť nielen do euro-amerických vzťahov, ale aj do vzťahov medzi starými a novými členmi NATO. Pamätáme sa napr. na iniciatívu „Vilniuskej desiatky“ volajúcej po urýchlení východného rozšírenia NATO a náprotivné vyhlásenia francúzskeho ministra zahraničia Dominiqua de Villepina o americkej „hyperveľmoci“ alebo prezidenta Chiraca na adresu východoeurópanov, ktorí vraj „prepásli príležitosť mlčať“? (Putin a jeho vedenie medzitým sledovali dianie, občas popri tom podpichovali, skúšali alebo cielene vyvolávali reakcie. A vyhodnocovali...)