len pár hodín po hlasovaní o zmene ústavy som videla mamu, priateľku plakať a cítila som jej strach. Volal je zúfalý syn, ktorý študuje v zahraničí. Povedal: „Mami, ja sa už asi nemám kam vrátiť“. 

Aj ja som mama. A cítim strach spolu s ostatnými mamami a otcami a súrodencami a priateľmi, ktorí sa boja o svojich blízkych. Máme len my srdce? Čo majú všetci tí deväťdesiati zákonodarcovia? Nie je tej nenávisti, odsudzovania, vyčleňovania najzraniteľnejších skupín obyvateľstva v našej krajine už dosť?