trikrát si ho zvolili a až keď sa stal štvrtýkrát premiérom, zisťujú čo je zač.  Nechali ho spolu s jeho kumpánmi kradnúť, stavať za európske peniaze haciendy, uplácať starých ľudí. Dovolili mu z verejnými financiami narábať tak, ako by boli jeho. On ani náhodou nemyslel na horšie časy. Bol si istý, že jeho zlé časy nečakajú ani náhodou. Veď, prečo by aj, keď sa potichu dobre zabezpečil a ešte si aj udelil doživotnú rentu. O zvýšení platu sebe a jeho ministrom škoda hovoriť, tak prečo by sa mal báť nejakej budúcnosti.

Ale nie, on sa očividne bojí! Koho? Predsa svojich voličov, žien, ktorým strkal pod nos ruže a rozprával im lascívne vtipy. Trasie sa, pred ľuďmi. Teraz naordinoval takú liečbu, že mnohých obrazne môže zabiť.