v deväťdesiatych rokoch písal Samuel Huntington o doterajších troch historických vlnách demokratizácie, a tiež „protivlnách“, ktoré po ich opadnutí spravidla nasledujú. Pád komunistických režimov v strednej  a východnej Európe zakončený rozpadom Sovietskeho zväzu bol súčasťou akcelerujúcej „tretej vlny“. 

Ani za číslom tri, ani za zákonitým striedaním vĺn a protivĺn nesmieme hľadať žiadnu mysterióznu numerológiu. „Vlny“ majú prirodzene svoj čas vymedzený množstvom faktorov. Majú aj svoj kumulatívny efekt a istú mieru zotrvačnosti. Znamená to, že v ich priebehu došlo vždy k vytvoreniu väčšieho množstva demokratických režimov na miestach, kde predtým neboli. Nie všetky z nich sa ukázali byť dostatočne stabilné a odolné voči turbulenciám, ktoré v živote štátov a národov zákonite nastávajú. Niekde demokratické inštitúcie skrátka nezapustili dosť silné korene, nemohli čerpať z dostatočne robustného kultúrneho základu, a následne podľahli krízovým stavom. A tak nasledujúca protivlna zvykla vždy „spláchnuť“ niektoré z nových demokracií predchádzajúcej vlny, kým iné sa udržali.