som narodená v roku 2005 a takto si spomínam na svoje detstvo.
Keď som začala navštevovať škôlku, jediné, čo ma ako trojročné dieťa zaujímalo, boli moji kamaráti, hračky, preliezky a prípadne, čo by som mohla vyparatiť, keďže som musela vždy vyčnievať z davu. V neskoršom veku, keď som nastúpila na základnú školu, sa scenár opäť opakoval. Jediné, čo bolo pre mňa dôležité, boli spolužiaci a po novom učivo, ktoré nahradilo hračky. V škole, ktorá nás začala formovať, sme sa učili písať, čítať, počítať, rozprávať sa o tom, čo sme zažili, kde sme boli, akú novú hračku máme alebo či si zahráme futbal po škole v družine. Respektíve, my sme sa nemuseli učiť rozprávať sa o tom, ako sa máme a čo sme robili. Komunikácia vychádzala z našich úst automaticky.
Škola a rodina sú miestami, ktoré nás odmalička formujú. Mali by nám nastavovať tú najlepšiu cestu, po ktorej by sme mali časom kráčať sami. Pre mňa osobne je komunikácia základom existencie. Bolo pre mňa dôležité, aby sa mi jej dostávalo. Budovalo to vo mne silnú dôveru, vďaka ktorej som dokázala byť otvorená. A to sa dnes vytráca. Predovšetkým mladí ľudia sú tí, ktorí sa uzatvárajú, skrývajú svoje myšlienky aj pocity. Vo všeobecnosti je potrebné, aby sme vedeli rozprávať o tom, čo si myslíme a ako sa cítime. Stroje a roboty nebudú mať nikdy to, čo my. Nebudú poznať bolesť, smútok alebo pocity šťastia. Práve to z nás robí komplexné bytosti, ktoré by mali mať svojou unikátnosťou navrch.
Zdá mi až zarážajúce, ako vnímam svoje detstvo a potrebu rozprávať sa v porovnaní s tým, ako žijú deti dnes a aké sú ich potreby.
Úprimne mi ich je ľúto. Sú dnes totiž na moderných technológiách odkojené omnoho skôr ako my. Umelá inteligencia a boti sú súčasťou ich života, len čo otvoria telefón. Na počítačoch a za hernými konzolami trávia omnoho viac času než vonku so spolužiakmi. A aj napriek tomu, že majú deti jednoduchší prístup k informáciám a pomocným aplikáciám, v ktorých nájdu kedykoľvek všetko, čo potrebujú vedieť, má mladá generácia problém komunikovať, socializovať sa či len dlhšie premýšľať nad riešením nejakej úlohy.
Vieme, že stratu týchto zručností spustilo aj zatvorenie škôl počas covidu-19. No faktom je aj to, že vymoženosti a trend dnešnej doby tomu vôbec nepomáhajú.
Generácia Z dokáže ovládať a rozumieť niekoľkým technológiám naraz, ale na čo to je, keď jej príslušníci nevedia reagovať a komunikačne sa obhájiť v rôznych situáciách, ktoré v živote bežne nastávajú?
Nedávno som počúvala rozhovor v „Hyde Park Civilizace“, ktorý bol zameraný na „budúcnosť AI“. A práve hosť Daniela Stacha, izraelský historik Yuval Noah Harari, v ňom spomenul jeden skvelý prirovnávací príklad s nožom v súvislosti s AI: „Můžete si s ním nakrájet salát nebo s ním můžete někoho zabít. Ale vy si to vybíráte, vy máte tu moc.“
Práve v tomto kontexte som sa veľakrát zamýšľala – čo ak sa nám vývoj umelej inteligencie vymkne spod kontroly a jej existencia prestane byť závislá od ľudského ovládania?
„Umělá inteligence není nástroj. Je to aktér, je to agent.“
Pri pohľade do budúcnosti ma to desí a pociťujem bezmocnosť, pretože na všetky spomínané otázky neexistujú doposiaľ žiadne odpovede. Myslím si však, že predvídavosť je to, na čo ako ľudia zabúdame, a neuvedomujeme si, že nezvratný stav sa často končí katastrofou.
„Zdá sa mi, akoby prestávali byť ľudia ľuďmi. Akoby sa naša podstata začala pomaly rozpadať na malé kúsky.“
Štatistiky dokonca ukazujú, že do roku 2030 nebudeme v dôsledku technologického nárastu využívať až 39 % zručností. A nemyslím si, že tieto čísla sú dobrým signálom. To, čo bolo pre nás bežné, prestane byť vnímané ako automatická vec. Zdá sa mi, akoby prestávali byť ľudia ľuďmi. Akoby sa naša podstata začala pomaly rozpadať na malé kúsky. Akoby nastal ten čas, keď vývoj evolúcie dosiahne najvyšší level a nás, ľudstvo, zosadí z trónu novodobý „aktér“, ktorého sme sami vytvorili. V podstate v dôsledku ľudskej inteligencie a technologických zručností odpíšeme vlastnú existenciu.
Dramatické dielo Karla Čapka R.U.R. z roku 1920, ktoré som zažila aj v podobe divadelného predstavenia, ma donútilo premýšľať nad jasným kontrastom. Hoci ide o „umelých ľudí“, mám pocit, že išlo o vizionársky príbeh, ktorý po vyše 100 rokoch s príchodom AI žijeme. Brat Karla Čapka, Josef Čapek, bol dokonca prvým človekom, ktorý vyslovil slovo robot. Dnes tieto stroje, samozrejme, stále za prítomnosti človeka, asistujú na operačnej sále, učia sa zbierať vypestované plody v sadoch, roznášajú jedlo v nákupných centrách v rámci food courtu – jednoducho nahrádzajú človeka v rôznych pracovných odvetviach, čím sa dostávame na druhú koľaj užitočnosti. Roboty a automatizované systémy nepotrebujú to, bez čoho my neprežijeme.
Čo s nami reálne bude, keď už dnes prestávame byť užitoční? Dopadne naša existencia rovnako ako vymyslený príbeh Karla Čapka? A čo ak problémom budúcnosti nebude to, že AI a roboty sú schopnejšie ako ľudia, ale to, že my prestaneme zdokonaľovať a rozvíjať zručnosti, ktoré nás od týchto systémov odlišujú?
Verím však v to, že to dopadne dobre. Stále sme to my, kto má moc v rukách. Tak ako nôž. Pokiaľ si uvedomíme hrozby včas, možno práve AI a novodobé systémy budú niečím ako parťákom ľudskej inteligencie. Netreba zabúdať na to, že nám vie aj pomôcť. Treba len vedieť, kde je tá hranica medzi umelou a skutočnou inteligenciou.