zároveň vidím rozsiahlu paralelu, ktorá až mrazí. Pred pár dňami sa udiala v Srbsku významná zmena, ktorá je opäť kľúčová nielen v dejinách samotného Srbska, ale aj v celkovom európskom kontexte.
Študenti ukázali svoju silu voči politike Alexandara Vučića. Prejavili jasný postoj, odvahu a vytrvalost, ktoré charakterizujú aj samotnú Františku Plamínkovú.
Počula som veľa názorov o tom, že vracať sa do minulosti nemá význam, pretože by sme sa mali pozerať predovšetkým dopredu.
Nemyslím si však, že minulosť a budúcnost by mali stáť proti sebe. Je nevyhnutné poznať svoje dejiny, pretože aj podľa nich sa budú odvíjať naše budúce rozhodnutia.
Na druhej strane udalosti, ktoré sa odohrali v Srbsku, a protesty, ktoré sa dejú v Českej republike, sú dôkazom toho, že už dnes tvoria ďalšie generácie nové kľúčové momenty európskych dejín.
Ak chceme meniť veci k lepšiemu, nesmieme ostať paralyzovaní a musíme byť vnútorne slobodní. Životný príbeh Františky, o ktorom sa dočítate v mojom článku, nám ukazuje, že za každý krok uskutočnený v súlade s hodnotami má zmysel bojovať!
Rozsiahle práva, ktoré dnes ako ženy máme, nám nespadli z neba. Presadiť sa a bojovať za ne museli československé ženy na čele s političkou, demokratkou a feministkou Františkou Plamínkovou.
Učiteľka Plamínková vysvetľovala svoju aktívnu činnosť v oblasti presadzovania práv pre ženy jasne: „Muži politiku berou jako svůj cíl, kdežto ženám je prostředkem ke zlepšení života.“
„Jednotlivé príslušníčky novej generácie feministiek sa už na začiatku 20. storočia začali usilovať o politické práva pre učiteľky či vysokoškoláčky.“
Začiatky bývajú náročné a v tomto prípade tomu nebolo inak. V roku 1908 sa konala schôdza „Výboru pro volební práva žen“. Čoskoro sa totiž mali konať voľby do Českého snemu, parlamentu Čiech v rámci Rakúsko-Uhorska, kde chystal spolok dám na čele s Františkou prvú kandidatúru ženy. Práve ona odhalila medzeru v zákone, ktorá to umožňovala, a ako inak presadiť práva pre ženy, ako dostať ženu do parlamentu. Málokto z mužov bol ženskej emancipácii otvorený. No napríklad prvý československý prezident T. G. Masaryk sa sám pokladal za feministu a emancipáciu podporoval.
„Žena budiž na roveň postavena muži kulturně, právně a politicky.“ T. G. Masaryk
Jednotlivé príslušníčky novej generácie feministiek sa už na začiatku 20. storočia začali usilovať o politické práva pre učiteľky či vysokoškoláčky. Zároveň sa chceli podieľať na tvorbe zákonov, ktoré priamo ovplyvňovali ich životy. Ich činnosť v spolku bola však na hrane, pretože podľa zákona mali ženy zakázané zakladať a pôsobiť v politických spolkoch. No ak chce človek uskutočniť dôležitú zmenu, riskovanie k tomu patrí.
vyhotovené v Národním muzeu v Prahe na výstave „Františka Plamínková a my”.Františka Plamínková
Po vzniku 1. Československej republiky (1918) získali ženy rovnaké volebné práva ako muži. Bol to obrovský úspech pre ženskú emancipáciu, ktorý nemal v tejto dobe obdobu. Československo dokonca patrilo medzi prvé krajiny, ktoré uznali ženám právo voliť a byť volenými. V roku 1923 založila hlavná predstaviteľka emancipácie „Ženskú národnú radu“. V tomto čase bola už rovnosť mužov a žien zakotvená v ústave (1920), no v praxi pokrivkávala, a preto bolo dôležité dostať ju do všetkých oblastí spoločnosti. Práve preto bol dôležitý tlak kolektívu, ako aj ŽNR, ktorá bola pevnou a stabilnou organizáciou. Pripomínala tak „malé ministerstvo“.
Súčasťou rady bola aj veľmi blízka, o 16 rokov mladšia priateľka Františky Plamínkovej, právnička a politička Milada Horáková. Práve jej stanovisko voči neakceptovateľnosti nerovného postavenia žien bolo diskutované na jednej zo schôdzí: „Dosavadní diskriminační postavení žen v rodině nelze dále tolerovat!“
porovnanie minulosti so súčasnosťou z môjho pohľadu
Vážim si ľudí, ženy či mužov za správne kroky pre rozvoj spoločnosti. Ženy ako Františka Plamínková stoja za významným progresom a modernizáciou spoločnosti z hľadiska zrovnoprávnenia. Bol to veľký, významný a nesmierne dôležitý krok v histórii Československa.
„Slušnosť a odhodlanie pracovať pre ľud mi však v politike chýbajú tak u žien, ako aj u mužov.“
O to viac ma mrzí dnešné pôsobenie a prezentácia žien v politike.
V 20. storočí boli jednotlivé političky zahľadené do vízií a jednotlivých krokov, ktoré chceli presadiť pre všetky ženy československého národa. Dnes pociťujem, že sú viac zahľadené do seba a do svojich profilov na sociálnych sieťach.
V 20. storočí na mňa pôsobili ženy zastávajúce reprezentatívnu funkciu ako bytosti, ktoré prezentovali zmenu, nie seba. Dnes pociťujem, že niektoré naše političky dávajú väčší dôraz na svoj vzhľad pri prezentácii zákona než na samotný úspech.
V 20. storočí dosahovali ženy v politike podľa môjho názoru vysokú úroveň etiky a slušnosti. Dnes pociťujem, že sa niektoré ženy vo výkonných funkciách správajú hrubo, neslušne či amorálne.
Slušnosť a odhodlanie pracovať pre ľud mi však v politike chýbajú tak u žien, ako aj u mužov. Dnes máme všetko. Všetko to, čo potrebujeme k plnohodnotnému a dôstojnému životu. Samozrejme, rovnosť medzi mužmi a ženami pokrivkáva dodnes. Ženy sa ešte stále stretávajú so mzdovou nerovnosťou, i keď odvedú rovnako kvalitnú prácu ako muži.
Vidím v tomto porovnaní ale jeden zásadný rozdiel.
VYHOTOVENÉ V NÁRODNÍM MUZEU V PRAHE NA VÝSTAVE „FRANTIŠKA PLAMÍNKOVÁ A MY”.
V dobe Františky Plamínkovej sa ženy v politike museli a chceli usilovať o práva, ktoré dovtedy nemali, no nesmierne im na nich záležalo. No a dnes, v roku 2026, keď už tie základné práva týkajúce sa dôstojného života žien máme, nemáme takmer o čo usilovať. Je pravda, že je na stole stále mnoho tém, ktoré sa stali politickou otázkou, ako napríklad interrupcie, no to, čo k životu potrebujeme, dávno máme, pretože to pre nás vyargumentovali ženy 20. storočia!
V závere by som sa chcela vrátiť k podstate článku – ku Františke Plamínkovej. Ďakujem jej za odvahu, odolnosť a vytrvalosť v presadzovaní toho najpodstatnejšieho. Ďakujem jej za kuráž, ktorú prejavila v liste pre Adolfa Hitlera. A ďakujem jej za nezlomnosť, ktorú preukázala v posledných chvíľach života.
„Tak jako se Františka Plamínková nepoddala nacistům, Milada Horáková se nepoddala komunistům.“
Nepoddajme sa ani my, keď budeme stáť na križovatke rozhodovania sa, ktorým smerom ísť a ktorým nie!