keď starší prestávajú byť vzorom

Niekedy mám pocit, že tak, ako je štandardnou témou v Anglicku „počasie“, u nás je to „politika“. Rozprávame sa o nej s priateľmi, s rodinou pri nedeľnom obede, v rôznych diskusiách, živých debatách – kdekoľvek a kedykoľvek. Politika je jednoducho všade a vo všetkom okolo nás.

V súvislosti s touto témou som sa stretla s rôznorodými názormi a debatami medzi ľuďmi: „Fico nás zachránil od progresivizmu, nerozumiem, prečo nikto nerieši to práškovanie, za komunistov bolo najlepšie, mladí ľudia sú nevychovaní, nech si to tu odpískajú,“ a tak ďalej. (Vyššie uvedené príklady boli vyslovené ľuďmi vo veku približne nad 50 rokov.)

Je toho mnoho, ale väčšinou sa to buď rýmuje, alebo priam opakuje, akoby sa niektoré frázy učila istá skupina ľudí naspamäť. Častokrát ma z takého počúvania bolia uši a mám chuť zapojiť sa a možno ponúknuť iný pohľad a názor.

Vo všeobecnosti sa snažíme u detí pestovať to, aby čítali s porozumením, neverili veciam a informáciám, ktoré pochádzajú z neoverených zdrojov. Ak si niečím nie sú isté, mali by si to overiť cez etablované zdroje, a pritom nám to občas uchádza pomedzi prsty. Uvediem konkrétny príklad. V roku 2019 vykonal FOCUS prieskum (pre projekt People to People), na základe ktorého sa zistilo, že až 57 % učiteľov by svojim žiakom odporučilo web Hlavné správy ako zdroj dôveryhodných informácií. Ide o desivý odraz skutočnosti. Ako teda budovať u detí základné zručnosti?

Keď som bola malá, vravievali mi: „Ber si príklad od starších.“ Dnes, ak by som tak robila, v mnohých prípadoch by som sa, žiaľ, hanbila. Hanbila by som sa za to, akú cestu ukazujeme ako spoločnosť mladým ľuďom, ktorí len vykročili do sveta.

Pravda je tá, že ja si vo vlaku počas takejto debaty pokrútim hlavou, prípadne mi stúpne tlak, no iní si môžu vyslovené názory uložiť do pamäťovej schránky a šíriť ich ďalej.

Na druhej strane máme slobodu slova a prejavu, čo znamená, že máme prístup k mnohým informáciám, či už overeným, alebo práve naopak. Je však na nás, či si dáme trochu námahy pri overovaní niečoho, čím sme si nie istí, alebo zostaneme pohodlní a zoberieme to ako fakt.My sme tí, ktorí ovplyvňujú dianie v krajine a ukazujú cestu mladým. Táto zodpovednosť je na každom z nás.

keď sa vulgarizmy stávajú normou

Pre objektivitu je dôležité uviesť aj ďalší príklad, aby nedošlo k nadržiavaniu určitej vekovej kategórii, preto si to vyvážime. Počas cestovania stretávam, samozrejme, aj veľa mladých ľudí a študentov. A pri tejto časti si dovolím uviesť jednu konkrétnu situáciu.

Pred pár mesiacmi som cestovala vlakom smerom do Malaciek. Usadila som sa na druhom poschodí, kúsok od schodov, a tak, ako obvykle, som pokojne sedela a pozerala von oknom. Do vlaku nastúpili na ďalšej zastávke dve dievčatá, pekné, navoňané ženy, ktoré sa usadili priamo za mňa, a dvaja chlapci, ktorí stáli na chodbičke na dolnom poschodí.

Dievčatá viedli medzi sebou bežnú debatu o tom, ako bolo v škole, čo budú robiť a podobne. Zaznela aj poznámka o tom, že jedna z nich má prievan za nechtom a ako „sku… to bolí“.

Žiaľ, po tejto poznámke akosi naskočili na vlak plný vulgarizmov a ich debata mala odrazu úplne iný spád: „Čo ti je, kámo?!“ a podobne.

No a čo tí chlapci? Ich debata bola identická. Minimálne vo volení slov. Možno by som mohla povedať, že chalani majú väčšiu legitimitu nadávať ako dievčatá, no nepoviem to, pretože by to nemalo byť akceptované u nikoho. Každý z nás si občas zanadáva a vypustí paru, ale nie len tak bez príčiny. Niekedy je dôležité pustiť to zo seba von, ale nemyslím si, že je vhodné voliť vulgarizmy len tak vo vete a už vôbec nie na verejnosti.

Vezmite si, že tí chlapci boli odo mňa vzdialení niekoľko metrov a počula som ich rozhovor absolútne zreteľne. Rozprávali sa o maturite, ktorá ich čakala, čo by nebolo nič neslušné. No poznámka typu: „Ja vychytám v komisii určite nejakého ko… alebo nejakú p…“ Prečo? Načo?

Najhoršie na tom je, že si podľa mňa dané osoby ani neuvedomili, že ich mohol niekto počuť. Niekto ako ja je z toho priam zhrozený, pričom samotní aktéri to berú normálne, ako súčasť bežnej konverzácie s kamarátmi.

„Zrkadlo reality často bolí a nie je príjemné, no je dôležité nezatvárať si pred nim oči“

Nemyslím si, že je to normálne, a vtipné už vôbec nie. Ako ideme aj my, mladí tínedžeri, príkladom tým najmenším? Je to desivý odraz reality, ktorá nám ukazuje varovný prst, a my by sme mali konať. A ako? Každý z nás by mal začať od seba.

Vzájomne by sme si mali ísť príkladom. Spomínala som, že nám ako deťom hovorili, aby sme si brali príklad od starších. Čo ak by sme si však brali príklad od kohokoľvek, kto sa správa slušne, kto nás pozdraví a poďakuje, kto nám podrží pri vstupe do obchodu dvere a pousmeje sa, kto prinesie tašku s jedlom človeku bez domova, kto len tak pozbiera na ulici odpadky…

Neexistuje určitá skupina populácie, od ktorej by sme si mali brať príklad. To by bolo jednoduché. Stačí sa však pozrieť naokolo a vyhodnotiť, čím sa riadiť a čím nie.

nádej?

Chcelo by to trochu optimizmu, nemyslíte? Zrkadlo reality často bolí a nie je príjemné, no je dôležité nezatvárať si pred nim oči a vedieť čo v ňom vidíme a tiež dokázať to pomenovať. Ale. Nič nie je čierno-biele a každá minca má dve strany. Ľudia sú rôzni, ale sú medzi nami aj takí, ktorí sa vyjadrujú slušne, úctivo a s rešpektom voči svojmu okoliu. Už len to, že nevolia hrubé, priam ohavné slovné spojenia na verejnosti, je prejavom rešpektu. Práve takých ľudí by sme si mali vážiť, všímať a nasledovať.

Pamätám si na jeden konkrétny deň, ktorý mi utkvel pevne v pamäti. Bol to zvláštny deň, pretože som počas svojej obvyklej cesty na tréning stretávala len milých a nápomocných ľudí.

V jednom plnom autobuse uvoľnil mladý muž miesto staršej pani, ktorá mu s úsmevom na tvári zdvorilo poďakovala. V ďalšom sa zasa starší deduško s mladou dievčinou zhovárali o živote ako takom a bolo príjemné počúvať ich kontrastný rozhovor. Dievčina ho pred odchodom povzbudila a popriala mu veľa zdravia a deduško jej zasa poprial veľa síl a šťastia. Bolo to ako z filmu z 30. rokov 20. storočia! No a na záver – pomoc mamičke s kočíkom.

Drobné skutky, no znamenajú mnoho, pretože sa s podobnými situáciami nestretávam tak často. Práve také stretnutia mi dodávajú nádej a optimizmus do nových dní. Ľudia nie sú len hlúpi, neslušní, nevychovaní či drzí. Vedia byť aj úctiví, zdvorilí, empatickí a chápaví.

A hoci som tento text schovala pod záštitu titulku „Slušnosť sa z našich životov pomaly vytráca. Absentuje úcta a rešpekt“, sú momenty, ktoré ma na konci dňa presviedčajú o opaku. Verím len, že práve tie budú čoraz viac prevládať.