my sme boj o verejnoprávne médiá vzdali, prehrali a vložili do rúk moci, ktorá ich do hĺbky pohltila. Tisnú sa mi do očí slzy nepochopenia a zmaru. Ako sme mohli dopustiť uchmatnutie toho najcennejšieho? Ako to, že sme nebojovali za ne dostatočne, s jasným postojom? Bojíme sa? Čoho?

Niekedy mám pocit, že aj napriek tomu, že žijeme v jednej z najlepších etáp našich dejín – v bezpečí, v slobode, vo svete plnom možností a s ochranou ľudských práv –, si stále dostatočne neuvedomujeme hodnotu toho, čo máme. V porovnaní s generáciami pred nami riskujeme neporovnateľne menej. 

Alexandra Rexová

Oni neriskovali prepichnuté pneumatiky či stratu zamestnania. Riskovali vlastnú slobodu, zdravie a neraz aj život. Napriek tomu sa nevzdali svojho presvedčenia a zostali verní pravde až do poslednej chvíle. Práve v tom spočíva odkaz ľudí, medzi akými bola aj Milada Horáková. Ich odvaha nám pripomína, že sloboda nikdy nie je samozrejmosťou a že aj dnes si zaslúži našu odvahu, hlas a zodpovednosť.

Vďaka ich odvahe a neústupčivosti máme to, čo máme, sme tam, kde sme, a preto si ich pripomínajme a ctime ich pamiatku. Uvedomme si, že aj náš boj stojí za to, aby sa aj budúce generácie narodili do slobodnej krajiny, plnej možností. Na tie správne kroky nie je nikdy neskoro.  

Každý z nás môže vnímať slobodu rôznorodo. Niekto ako možnosť vybrať sa za hranice svojej krajiny ktorýmkoľvek smerom. Iný zasa ako možnosť vysloviť svoj postoj či nesúhlas. Sloboda má nespočetné množstvo podôb a je takmer bezhraničná. Netreba však zabúdať, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť, pretože „moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého“ (John Locke).

„Milada je pre mňa symbolom odvahy, presvedčenia, nezlomnosti a predovšetkým hodnôt, ktoré sa z našich životov pomaly vytrácajú.“

Nedávno som sa zamýšľala nad tým, že 27. deň v mesiaci prináša mnohé kruté, trpké i hlboko vryté udalosti našich dejín. 

• 27. mája 1942 sa uskutočnila operácia Antropoid – atentát na Reinharda Heydricha.
• 27. októbra 1944 bola nemeckými vojskami obsadená Banská Bystrica, čo znamenalo koniec odporu SNP.
• 27. januára 1945 bol oslobodený najväčší koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau.
• 27. septembera 1949 bola Milada Horáková zatknutá ŠtB.  
• 27. júna 1950 o 5:35 ráno bola Milada Horáková popravená komunistami v tzv. monsterprocese. 
• 27. októbra 1989 sa bezpečnostné zložky pripravovali na opozičné demonštrácie, v súvislosti s oslavami výročia vzniku ČSR (28.10. 1918).

Alexandra Rexová

A práve dnes, 27. júna 2026 si pripomíname krutú vraždu sociálnej demokratky, političky, právničky, hodnotovo ukotvenej ženy, sestry, dcéry a matky, Milady Horákovej z roku 1950. 

Zo všetkých historických míľnikov našich dejín 20. storočia vo mne najviac zarezonoval práve príbeh Milady, ku ktorej ma nepriviedla učebnica dejepisu, ale rodičovská výchova. 

Alexandra Rexová

Milada je pre mňa symbolom odvahy, presvedčenia, nezlomnosti a predovšetkým hodnôt, ktoré sa z našich životov pomaly vytrácajú. Mám pocit, že to, čo Prvá demokratická Československá republika človeka naučila, tá socialistická absolútne zlikvidovala. V roku 1918 sme sa po tisícročí zhlboka nadýchli a ochutnali slobodu, ktorá so sebou priniesla obrovské možnosti. Avšak po necelých 21 rokoch v slobode nastala doba temna, ktorá sa koncom druhej svetovej vojny ani zďaleka neskončila. Niektorí prijali Marshallov plán, my sme prijali neslobodu, utrpenie, perzekúcie, prenasledovanie či popravy.

„To, čo by sme si mali z príbehu Milady Horákovej dnes zobrať my všetci, je to, že spravodlivosť a pravda majú v našich životoch tú najvyššiu cenu.“

Štyridsať rokov sme žili v spoločenstve, ktoré bolo ideálom Prvej republiky na míle vzdialené. Šedina, ktorá bola farbou každodenného života pôsobila po nacistickom utrpení v Európe ako tá lepšia voľba. V skutočnosti to bola voľba, ktorá poslala za mreže a na smrť nevinných ľudí odsúdených vo vykonštruovanom politickom procese. A tento osud postihol aj jednu z najvýznamnejších osobností boja voči komunistického režimu v povojnovom Československu – hrdinku Miladu Horákovú. 

sloboda je bohatstvo, ktoré sa ťažko získava, no ľahko oň prichádza

Milada Horáková žila od narodenia tak ako každý iný. Stretávala sa s priateľmi, rada lyžovala, spoznala lásku svojho života, až kým nenastal zlom, ktorý sa zdal zo začiatku nenápadným. Milada sa vybrala cestou štúdia práva, na čo ju prehovoril sám otec, Čeněk Král. Milada sa totiž chcela stať doktorkou, ktorá lieči, nie doktorkou práv. Právo jej však malo priniesť podľa slov jej otca väčšiu istotu a viaceré možnosti. To, čo bolo súčasťou Miladinej životnej cesty, však nečakal nikto. 

Práve Milada stála pri dôležitých krokoch, spoločne so svojou dlhoročnou kamarátkou Františkou Plamínkovou a ostatnými významnými ženami, ktorým sa podarilo vybojovať mnohé práva pre ženy. Žena sa tak stala plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, pričom sa dostala až do tých najvyšších výkonných funkcií – do politiky. 

AI

Miladin príbeh je nesmierne silný a zároveň inšpiratívny, preto odporúčam výbornú knihu Jdu s hlavou vztyčenou od Daniela Anýža, kde sa dozviete celý prierez Miladinho života až po listy, ktoré posielala z väznice na Pankráci domov, ktoré sa však dcére Jane dostali do rúk až po revolúcii. 

Na históriu a kľúčové udalosti dejín Československa sa snažím pozerať vždy s presahom a hľadať paralely v kontexte dnešnej doby. A to, čo by sme si mali z príbehu Milady Horákovej dnes zobrať my všetci, je to, že spravodlivosť a pravda majú v našich životoch tú najvyššiu cenu. Milada za ne musela zaplatiť tým najcennejším, čo máme. My sa toho dnes obávať ani len nemusíme a mlčíme, i keď máme demokraciu a plné právo postaviť sa za jej hodnoty. Nebojujeme a vzdávame sa ešte skôr, ako sa nejaký boj začne. Milada to šťastie nemala, a predsa zostala hodnotovo a postojovo pevne ukotvená. Dnes, v čase, keď je demokracia ostreľovaná zo všetkých strán, by sme sa mali inšpirovať príbehmi odvážnych ľudí ako Milada a brániť to, čo sme si kedysi vystáli na námestiach – za slobodu.