mnohokrát je pre mňa ťažké obhajovať svoje konanie v súvislosti s vyjadrovaním sa k politike na Slovensku či celosvetovému dianiu. Všetky názory a rozhodnutia robím z presvedčenia a automaticky, pretože sa snažím svoje demokratické právo využívať naplno. Je to moja občianska povinnosť, ktorú neberiem ako samozrejmosť.

Stretávam sa aj s názormi, že by som sa ako športovec nemala vyjadrovať k politike. Predsa len vraj politika do športu nepatrí. Nezmysel! Hoci som mladý športovec, v prvom rade som občianka Slovenskej republiky. A vzhľadom na to, že našu krajinu reprezentujem na svetovej úrovni, nie je mi ľahostajné a ukradnuté, kde žijem. Ľudia zo zahraničia spoznávajú Slovensko buď podľa vraždy novinára, alebo pána premiéra Fica. A poviem vám, nepočúva sa to ľahko…

Keď sa však zamýšľam do väčšej hĺbky, prečo toto celé robím a či v tom vlastne ja sama vidím nejaký význam, prichádzam na viacero dôvodov. V prvom rade som bola vychovávaná tak, aby som si vážila to, čo mám, a teda aj slobodu, v ktorej sme nežili vždy. Zároveň v kúte svojej duše verím, že môžem svojím názorom podporiť aj iných ľudí, aby sa nebáli vyjadriť sa, a mám taktiež v sebe presvedčenie, že je dôležité stavať sa za správne veci a definovať pravdu pred lžou, ktorá v súčasnosti mocnie.

Prišla som na to, že to vlastne takmer vôbec nerobím pre seba, ale pre tých, ktorých mi Slovensko vyhnalo preč. Preč z domu. Za hranice. Ďaleké či blízke.

„Je to ale obrovská bolesť, tá vedomosť, že moji priatelia museli odísť preč z rodnej krajiny preto, aby mohli byť šťastní.“

Nemám veľa priateľov. Tých pravých je len pár, a tak je to správne. Sú to ľudia, o ktorých viem, že keby bolo treba, tak by za mňa aj dýchali. A aj z týchto pár ľudí mi odišla polovica za štúdiom a prácou do zahraničia. Možno ani nie preto, že by to vždy tak plánovali, ale preto, že tam majú lepšie pracovné uplatnenie a väčšiu istotu kvalitného štúdia.

Najťažšie na tom celom je to, že ja ani nechcem, aby sa rozhodli inak, pretože ak majú byť šťastní a naplnení túžbami, je to to najlepšie, čo mohli urobiť. Je to ale obrovská bolesť, tá vedomosť, že moji priatelia museli odísť preč z rodnej krajiny preto, aby mohli byť šťastní. Preto, lebo tu takmer nič nefunguje tak, ako by malo. Preto, lebo naša krajina namiesto rastu prudko stagnuje. Preto, lebo možno nechcú, aby ich vlastné deti vyrastali v krajine, ktorá je plná neodsúdených zlodejov a mafiánov, ľudí, ktorým je prednejší guláš a oplzlé vtipy pred budúcnosťou vlastných vnukov a vnučiek.

Je to hrozné a smutné. Ale toto je realita.

Niekedy sa ale zamýšľam, čo tu vlastne ešte robím sama. Stojí mi to za to? Aj ja chcem byť šťastná a plniť si osobné túžby, no dnes už nie som jednoznačne presvedčená, či je moja domovina miestom, v ktorom túžim zapustiť korene.

Sú to náročné a bolestivé úvahy. Ale jedno viem. Som hrdá na vás všetkých, mojich priateľov. Som hrdá na vás za vašu odvahu a krok do neznáma. Tí, čo si myslia, že odísť je to najjednoduchšie alebo že ste odišli len za skúsenosťami a vrátite sa, mýlia sa. Ľahké to nie je a keď sa aj náhodou nevrátite, nikto sa na vás hnevať nebude. Ste strojcami svojho vlastného šťastia, a to je to najviac, čo môžete urobiť pre seba, ale napokon možno aj istým spôsobom pre svoju krajinu.

A hoci je každý z nás niekde inde, stále sme slobodní! Nikdy na vás nezabudnem! Avšak ani Slovensku nezabudnem, že vás nechalo odísť – mne aj sebe samému!