len čo vystúpim v Katoviciach na vlakovej stanici, v uliciach a na zastávkach si všímam veľkých plagátov pútajúcich na nový seriál „Ołowiane dzieci“. Ale nie len v Katoviciach, tragédia tzv. olovených detí sa rozšírila za hranice Poľska a ´netflixácky´ hit láka na tmavé stránky Horného Sliezska a jeho priemyselnej histórie ako na „sliezsky Černobyľ“. Tak sa z mestskej časti Szopienice, ktorá by laikovi predtým nič nehovorila, dnes stáva symbol vážneho znečistenia olovom, ku ktorému došlo v 70. rokoch minulého storočia.
´Ołowica´, ako sa žargónom označuje otrava olovom, postihuje dospelých, no obzvlášť deti. Ťažký kov sa postupne ukladá do rôznych tkanív organizmu – narúša nervový, tráviaci a krvotvorný systém, mieri na kosti, obličky, pečeň a mozog. U detí sa ´ ołowica ´ prejavuje anémiou, nízkym vzrastom, zakrivenými končatinami, poruchou v myslení, koncentrácii a znížením kognitívnych schopností, čo v Szopienickej tragédii spôsobilo presun veľkého počtu detí do špeciálnej školy, ktorá tu existovala už od roku 1913. Nie je ťažké si to prepojiť s faktom, že huta kontaminujúca prostredie Szopienic fungovala už od roku 1864. Olovo prenikalo do podzemných vôd, do pôdy a bolo nemožné vyhnúť sa mu. Ľudia ho v denných dávkach vdychovali, pili v kontaminovanej vode a jedli v pestovanej zelenine z toxickej pôdy.
zastávka na Gliwickej
Stojím v Katoviciach na ulici Gliwicka s pohľadom upreným na veľký murál : „Kobiety Wiedzą, co Robią“, teda ´ženy vedia, čo robia´. Na stene je namaľovaná tvár doktorky Jolanty Wadowskej Król, nazývaná aj Matkou Božskou Szopienickou. Hrdinka príbehu v 70. rokoch diagnostikovala tisícky detí, ktoré trpeli na otravu olovom napriek snahe komunistickej moci citlivú aféru zmietnuť pod koberec. Ideál priemyslu bol predsa nedotknuteľný. „Takáto ´politická choroba´ sa lieči rýchlo a v tajnosti, najväčšej tajnosti. Keď sa o o tom vláda dozvedela, vedeli o tom už všetci, už nás nemohli umlčať,“ hovorí doktorka Wadowska-Król v rozhovore pre TVP Katowice. Deti testovala v tichosti v domácnostiach, kvôli utajeniu aféry diagnóza ´ołowica´ v ich záznamoch prakticky neexistovala.
Veľkú rolu v prípade olovených detí zohrala aj profesorka Bożena Hager Małecka, ktorá ako prvá zistila otravu olovom u dieťaťa. Jej osobnosť bohužiaľ v seriáli zaniká a je značne skreslená v porovnaní s realitou.
Nástenná maľba s doktorkou je však od Szopienic, jadra „sliezskeho Černobyľu“ vzdialená polhodinu hromadnou dopravou smerom na opačnú stranu mesta. Tak si len letmo odfotím maľovanú upomienku na „Królku“, ženu ktorá za svoju prácu dostala ocenenie až desiatky rokov neskôr. Jej dizertačná práca o otrave detí olovom bola v časoch Poľskej ľudovej republiky nepublikovateľná a titul čestný doktorát Sliezskej univerzity jej bol udelený až dva roky pred jej smrťou. „Bola som spokojná s tým, čo som urobila, s tým, že tie deti unikli zo sídliska. Keď som videla, ako búrajú domy z okolia tej huty, bola som šťastná. Nepotrebujem titul na náhrobku,“ dopĺňa doktorka Wadowska-Król v rozhovore.
Miriam HrádeľováVodná veža zinkovne Uthemann.
Miriam HrádeľováTo, čo zostalo z huty Uthemann.
zastávka Szopienice a Burowiec
Po prašnej ceste, ktorá vedie cez priemyselnú zónu Szopienic, ruka v ruke kráčajú páriky — na slnečnej poobednej prechádzke si idú obzrieť zachované artefakty huty na zinok s dystopickým vzhľadom. „To nie jest ta prawa huta,“ hovorí v polštine muž prechádzajúci okolo bývalej zinkovne Uthemann. Mnohí si totiž hutu Uthemann mýlia so zbúranou hutou Walther-Croneck v mestskej časti Burowiec, ktorá bola tou „hlavnou hrdinkou“ v olovenej tragédii. Zbúraná bola však až po roku 2010, ešte do roku 2008 fungovala.
Miriam HrádeľováVlaková stanica Szopienice
„Sem chodia ľudia aby si to tu mohli odfotiť, na fotkách totiž vyzerá krajšie, než tá pravá,“ dopovie mi Poliak a na mobile ukazuje trasu po industriálnych pamiatkach, ktorú ma na dnes naplánovanú. V okolí sa vyskytujú zvyšky niekoľkých ďalších hút, všetky v značnej blízkosti. Je slnečná sobota a seriál Olovené deti očividne urobil svoje – pred zinkovňou zastavujú ľudia na bicykloch, motorky a autá. Vystupujú nadšenci s fotoaparátmi, obzerajú si fotogenickú hlavnú budovu, umelecké murály na jej stenách a vodnú vežu, ktorá sa týči ako mŕtvy monument priemyslu na trávnatej lúke opodiaľ.
Miriam HrádeľováZastávka Burowiec hneď vedľa miesta bývalého sídliska Paweł a niekdajšej huty Walther-Croneck.
Miriam Hrádeľová
Idem teda po tých pravých stopách „olovených detí“, o kúsok ďalej, na zastávku Burowiec. Tam však nevidno skoro nič, čo by mohlo prezradiť viac o svojej nepeknej minulosti. Námestie Hilarego Krzysztofiaka, pomenované po miestnom umelcovi, nijak neodkazuje na predošlé sídlisko Paweł, prezývané aj ´targowisko´, či ´Marketplatz´, kde bývali desiatky rodín najviac postihnutých otravou olova. Márne tu hľadám pamätník, či informačnú tabuľu. O zopár blízko stojacich familokoch, tehlových domoch typických pre Horné Sliezsko, môžem len hádať či sú ešte pôvodné. Všetky v bezprostrednej blízkosti olovenej huty a zinkovne Pawel aj Recke boli totiž zbúrané koncom 70. rokov kvôli kontaminácii olovom. Rodiny z toxických familokov boli presťahované do nových bytov. Z okolia huty a sídliska bolo odstránených okolo 200 000 ton toxickej zeminy.
Miriam HrádeľováPark Hilarego Krzysztofiaka.
Miriam HrádeľováPark Hilarego Krzysztofiaka, miesto kde stálo sídlisko Paweł. Za ním, podľa niektorých ešte pôvodná, tehlová stena, a obrysy spoločnosti Baterpol.
„Tváre na fotografii: Beata, Basia, Lidka, Renata, Gucio, Janusz,Krzysiek, Boguś. Janek...stali sa zažltnutými obrazmi mŕtvych,“ popisuje fotografiu malých školáčikov, svojich niekdajších spolužiakov, Michał Jędryka, autor knihy Olovené deti, ktorá bola predlohou pre rovnomenný seriál, „muži: infarkty, rakovina, alkohol. Poľská škola života. Ženy: rakovina, koronavírus, komorbidita. Chýry o samovraždách, depresiách. Po rokoch sme zistili, že viac ako polovica zmizla. Nadobro, definitívne, navždy. Presne tak ako naša škola č. 46, ktorá bola zatvorená pre nedostatok žiakov,“ píše Jędryka vo svojom článku. Veľké množstvo detí, ktoré vyrástli v „olovenom“ prostredí, zomieralo okolo päťdesiatky. Tí preživší si so sebou nesú zdravotné ťažkosti ako doživotné bremeno ołowice na vlastnom tele.
Miriam HrádeľováTypické familoky , tehlové domčeky, v Szopieniciach.
Miriam HrádeľováTypické familoky , tehlové domčeky, v Szopieniciach.
kde končí olovo
Nedávna štúdia z roku 2025 potvrdila ešte stály výskyt ťažkých kovov vo vrchnej časti pôdy v Szopieniciach aj po vyhasnutí miestneho priemyslu s kovom. Vzorky potvrdili nezdravé množstvo týchto kovov aj na miestach detských ihrísk. Na samotnom námestí Hilarego Krysztofiaka sa dnes hrajú deti. Sú totiž prvé teplé jarné dni – na olovo, ktoré zostáva uložené v pôde desiatky až stovky rokov radšej nepomyslieť. Za parkom stojí grafitmi pokreslený múr, podľa niektorých zdrojov je ešte pôvodný. Oddeľuje idylku nového parku od miesta bývalej ´jedovatej huty´, kde dnes stojí spoločnosti Baterpol. Tá paradoxne nadviazala na 150 ročnú históriu spracovania olova – vyrába sa v nej rafinované olovo a olovené zliatiny. Hoci väčšia časť pôvodnej huty mala byť zbúraná po roku 2010, tak isto ako padlo aj sídlisko Paweł, nikde sa neviem dočítať, či huta Walther-Croneck zmizla do poslednej tehly. Alebo či za vysokou zelenou stenou s nápisom ´TEREN PRYWATNY´ ešte zostali kúsky skeletu huty, ktorá dávala chlieb za vysokú cenu zdravia.
Miriam HrádeľováAreál spoločnosti Baterpol.
Miriam HrádeľováAreál spoločnosti Baterpol, kde stála huta na výrobu olova.
Je však treba vytknúť, pre česť obyvateľov Horného Sliezska, tzv.´šlonzákov´, že seriál Olovené deti podporuje stereotyp jednoduchých špinavých ľudí, ktorí jediné podstatné, čo majú, je priemysel a tvrdohlavého ducha. Hoci sa tento imidž rokmi pomaly zlepšuje, hanlivý stereotyp sa nad regiónom vznáša už pridlho. Kraj postupne buduje novú identitu na základoch z vlastného popola.