pribaľujem dvojitú kávu so sirupom. Cukor ako palivo na dlhú cestu. Keksíky, Coca-Colu, proteínovú tyčinku. Nie je to romantická predstava výletu na Balkán s rezňami v chlebe a zaváranými uhorkami, ale funguje to. Pumpy existujú a starosti o desiatu sme ako generácia snehových vločiek úspešne delegovali na benzínky.
Čaká nás vyše tridsaťštyri hodín v aute. Cesta z Bratislavy do mesta Bila Tserkva v Kyjevskej oblasti. Ideme si obzrieť exteriéry pre krátky film, ktorý práve pripravujeme. Dej sa má odohrávať v Rusku a niektoré budovy jednoducho nejde nahradiť ani tým najlepším panelákom na východe Slovenska.
Vyberáme sa cez Poľsko. Navigácia tvrdí, že prechod Krakovets je najrýchlejší. Rátame s tým, že rýchlosť je v tomto prípade skôr teoretický pojem. Poľsko nás víta extrémnym snežením a lesnou cestou so serpentínami, pri ktorých sa človeku točí hlava ešte skôr, než stihne dostať strach. K hraniciam sa dostaneme s občasnými zastávkami a dvoma hodinami čakania v kolóne. Potom prejdeme cez všetky kontroly a ocitneme sa v krajine zmietanej vojnou.
Archív Terezy KravecovejÚtoky v prvý večer príchodu
S ukrajinskými cestami máme realistické očakávania. Prvé hodiny za Ľvovom sa menia na monotónny sled ľadu, vetra a nekonečných ihličnanov. Hovoríme si, že sneh je možno výhoda. Aspoň nevidno, čo všetko je pod ním. Horšie je, že sme už osemnásť hodín na ceste a hoci kilometre ubúdajú, čas príchodu sa správa opačne.
Waze nám pri odchode z Bratislavy sľuboval príchod okolo siedmej večer. O desiatej sledujeme displej, ktorý hlási 4:30 ráno. Vtedy sa do auta nasťahuje ticho. Vybrali sme si strednú trasu. Najrýchlejšiu. Bez zápch, bez nehôd, bez áut. Na dôvod sme prišli veľmi rýchlo, bol jednoduchý. Po tejto ceste nikto nechodí. Keby sme zapadli, pomoc by prišla možno ráno. Ak vôbec.
Archív Terezy KravecovejBila Tserkva a Lada
V tom príde správa. Telegram. Nepriateľ sa chystá útočiť, použiť Oreshnik, zasiahnuť Kyjevskú oblasť. Aj Bilu Tserkvu. Všetko, s čím sme sem šli, bol rešpekt a vedomie, že ideme na vlastnú zodpovednosť. Aj tak to s človekom zatrasie.
Čas stále nerobí, čo by mal, a tak na poslednú chvíľu bookujeme hotel v Ternopile. Do Kyjevskej oblasti by nás aj tak nepustili. Od polnoci až do rána totiž prevláda zákaz vychádzania, checkpointy, vojaci. Skoro ako počas pandémie, len s ostrejšími zbraňami.
Keď konečne zaparkujeme, zapadneme v snehu. Odkopeme auto, vydýchneme si a tešíme sa na päť hodín spánku. Presne vtedy sa rozozvučia sirény. Drony. Telefón vibruje s výzvou ukryť sa. Recepčná sedí za pultom a tvári sa, že sa nič nedeje. Po štyroch rokoch si človek zvykne aj na koniec sveta.
ternopiľ, 9. január 2026
Skoro ráno sa budíme a prvé, čo robíme, je otvorenie sociálnych sietí. Píšu o tom slovenské médiá, píše o tom X, píšu o tom všetci. Oreshnik naozaj padol. Paradoxne bližšie k nám, vo Ľvove, okolo ktorého sme len pár hodín predtým prechádzali. Pomsta pána Vladimira P. za to, že sa počas sviatkov nad jeho vilou objavil dron. Kyjev bombardovaný. Znova.
Archív Terezy KravecovejObava, že sa Ukrajincom nebude páčiť cudzia ŠPZ, bola zbytočná
Vydýchneme si. Škaredo povedané to znamená, že teraz si Rusi na chvíľu dajú s útokmi pokoj a počas nášho pobytu sa pravdepodobne nič zásadné nestane. Znie to cynicky, ale takto funguje realita vojny. Smerujeme teda ďalej.
Myšlienka dostať sa z tej hroznej treťotriednej zmrznutej cesty na diaľnicu nám v hlave rezonovala už od predošlého dňa, a tak to skúšame. Poď, tuto odboč. Cez túto vedľajšiu cestu by sme sa mali napojiť rýchlejšie. Výsledok? Opäť zapadneme. Tentokrát v snehu na ceste, ktorú ani nevidno.
Vzhľadom na absenciu lopaty odhrabávame sneh rukami. Cúvame, ideme dopredu, dozadu, dokola. Približne pätnásť centimetrov posun na jeden pokus. Z hmly sa vynoria traja náhodní Ukrajinci, ktorí práve roztláčajú štvorkolkovú Teslu zapadnutú pár metrov od nás. Nakoniec pomôžu aj nám. Vďakabohu.
Do Bilej Tserkvy prichádzame ubolení a zmrznutí. Ideme rovno na obhliadky, kvôli ktorým sme vlastne prišli – kým je ešte svetlo. Máme hotovo za pol hodiny. Toľko k cestovaniu a boju o holý život kvôli obzretiu si pár priestorov.
Na Ukrajine na ubytovaní teplú vodu neočakávajte. Každý deň sa na niekoľko hodín vypína elektrina. Občas sa v noci zobudíte na to, že vám je neznesiteľná zima. Nesťažujem sa, iba konštatujem. Pre mnohých ľudí je to každodenná realita. Niekedy nemajú elektrinu celý deň. A Rusi útočia v najcitlivejšom období, keď nočné teploty klesajú až k mínus dvadsiatim piatim stupňom.
Zažijeme tradičnú večeru. Boršč, obrovské množstvo slaniny, ukrajinskú medovú vodku. Aj krátky blackout v podniku, ktorého návštevníci si z toho už prakticky nič nerobia.
kyjev, 10. január 2026
Zamrzla nám voda v ostrekovačoch. Nepomáha ani tá s vyššou toleranciou, ktorú kupujeme na najbližšej pumpe. Naše kvapaliny jednoducho nie sú nastavené na ukrajinskú zimu. So špinavým čelným sklom, kvôli ktorému každú chvíľu zastavujeme, aby sme ho zvonka očistili a mohli pokračovať, sa do Kyjeva nejde ľahko.
Archív Terezy KravecovejKyjev, Matka Ukrajina
Pozrieme si pamiatky, ktoré tu, našťastie, ešte stoja. Matku Ukrajiny, Chrám svätej Sofie, Majdan. Spočiatku by človek ani nepovedal, že je tu vojna. Reštaurácie fungujú, obchody sú otvorené. Kyjev pôsobí ako každá iná metropola. Až kým sa nezotmie.
Vtedy si uvedomíte, aké tmavé to mesto v skutočnosti je. Koľko bytoviek je vypojených. Len v Kyjeve sa čísla pohybujú v tisícoch. Koľko budov má diery po útokoch. Niektoré sú zakryté plátnami s protivojnovými heslami, iné nie. Nechceme zbytočne dráždiť hada bosou nohou, v hlavnom meste sa preto nezdržujeme dlhšie, než je nutné. Aj tak sa potrebujeme vyspať. Zajtra nás čaká ďalšia dlhá cesta.
Archív Terezy KravecovejKyjev, Majdan
bila Tserkva, 11. január 2026
Ráno si zo srandy hovoríme, že je vlastne škoda, že tentoraz už pôjdeme „vrchnou“ cestou naspäť. Že to bude nuda. Žiadne zapadnutia, žiadny čistý ľad. Netušíme ešte, čo nás čaká.
Áno, diaľnica je prakticky bezproblémová a rýchla. Až na snehový pluh, ktorý bez akéhokoľvek upozornenia stojí uprostred cesty, sa neudeje nič nebezpečné. Prichádzame k poľským hraniciam a vieme, že si počkáme.
Zaradíme sa do pravého pruhu. Po chvíli nám dôjde, že stojíme zle. Pred nami aj za nami sú iba kamióny. Preradíme sa preto doľava a predbehneme pár áut. Po troch hodinách čakania sa konečne dostaneme k závorám. Tam nás vojaci začnú presviedčať, že sme sa predbehli naschvál. Pokutu nám však dať nechcú, sme cudzinci. Namiesto toho nám odporučia ísť na hraničný priechod do Hrušova. Vraj tu by sme čakali až do rána.
Poslúchneme.
Navigácia ukazuje príchod o pol hodiny. Namiesto hranice však vidíme vojenský objekt uprostred lesnej cesty. Uvedomíme si, že sme veľmi zle. Z objektu vyjde čierny Jeep so zatmavenými sklami. Ukrajinec vystrčí hlavu z okna a povie, že nás na hranice odprevadí. Máme ho nasledovať.
Až počas dvadsaťminútovej jazdy lesnou cestou za cudzím čiernym Jeepom mi dôjde, že nie. Mňa tu nezabije vojna. Ani víchrica. Mňa tu dnes predajú v lese na biele mäso.
Archív Terezy KravecovejKyjev, bombardované budovy prekryté plátnom
Moje obavy sa, našťastie, nenaplnia – keďže môžete čítať aj tento text.
Okrem toho, že na ukrajinskej colnici nechtiac nacúvam do dopravnej značky a ohnem ju (autu sa, samozrejme, nestane nič, je tak zasnežené, že ani ŠPZ nie je vidno), prejdeme cez hranice bez najmenších problémov. Horšie je to na tej poľskej. So sebou totiž berieme Ukrajinku, ktorá má utečenecký pobyt na Slovensku.
Ľudia s dočasnou ochranou majú povolenie na pobyt v krajine, ktorá im ho udelila. Nie je to turistických deväťdesiat dní v Schengene, ale systém to aj tak počíta po svojom. U Ani ukazuje deväťdesiatpäť. A tým je debata ukončená. Môžete ju tu nechať. Cez Poľsko ísť nemôže. Vy pokojne pokračujte.
Pozeráme na seba ako vyoraní. Ani náhodou.
Aňu si berú bokom na výsluch. Trvá hodinu a svojou intenzitou by pokojne obstál aj v archívoch KGB. Colníčka sa dvadsaťdvaročnej ženy s výškou meter päťdesiat pýta na rodičov, starých rodičov, na to, prečo sa v jej pase píše, že sa narodila v Rusku, keď tvrdí, že je Ukrajinka, a či plánuje do Európskej únie priniesť bezpečnostnú hrozbu. Medzitým jej oznámi, že ak bude plakať ďalej, nikam ju nepustí. Dodá, že keby mala slovenského manžela, tento problém by nemala.
Nakoniec sa s ňou rozlúči krásnou pečiatkou s písmenom F, ktorú jej vtlačí do pasu. F ako fail. F ako future problems. Pečiatka, ktorá bude Ani robiť problém pri každom ďalšom prechode cez hranice. Automaticky z nej spraví podozrivú osobu, ktorá nerešpektuje pravidlá pre utečencov.
Pri našej otočke späť na slovenské hranice do Ubly sa rozhodneme po ceste prespať v náhodnom mestečku, ktoré má ešte pred polnocou otvorenú recepciu hotela. A ako by to nestačilo, hneď vedľa hotela stojí sobášna sieň.
Začneme sa smiať. Čo iné nám v tejto situácii zostáva. Oddáme Aňu a ráno prídeme ukázať doklad tej colníčke, ktorá nás otočila? Rýchla svadba, rýchle riešenie. Večer si pripíjame, smejeme sa, plánujeme svadbu, ktorú ráno expresne vybavíme. Aňa, jej priateľ, a my dvaja ako zvyšní členovia posádky, dokonalí svedkovia. Hotovo. To si jednoducho nevymyslíš.
javorov, 12. január 2026
Ráno nás idealizmus opúšťa a nastupuje racionalita. Pokračujeme do Ubly.
Horská cesta, serpentíny, starí dobrí známi. Nádherne zasnežená krajina a pokoj, ktorý narúšajú len vojaci so zbraňami na checkpointoch. Kontrolujú chlapov, či náhodou nie sú Ukrajinci snažiaci sa ujsť pred povinnou vojenskou službou. Všetko prebieha slušne, systematicky a bez emócií. Ako sa to vo vojne patrí.
Archív Terezy KravecovejPečiatka s „F“ z Poľských hraníc
Prichádzame k hraniciam. Ukrajinská kontrola prebehne bez problémov. Keďže sa na Slovensko nesmie prevážať nič čerstvé ani surové, musíme narýchlo dojesť kilo mandarínok, granátové jablká a uhorky, ktoré Ani nabalila mama na cestu. Pivá v mojom kufri colníkov nezaujímajú, mäso áno. Keď colník v tajných vačkoch Aninho kufra objaví kilá surového mäsa, otočia nás späť na Ukrajinu. Pravidlá sú pravidlá.
Vyhadzujeme mäso do košov na ukrajinskej colnici. Prevezmú si ho babušky z vedľajšej dediny. Za takýto štedrý dar nám požehnajú na cestu. Neskoro. Mali to urobiť v momente, keď sme opúšťali Bratislavu.
Byť otočený späť do krajiny, kde prebieha vojna, trikrát v priebehu necelých dvadsiatich štyroch hodín, je jedna z najabsurdnejších skúseností, aké som zažila. Tento šialený „výlet“ mi už pravdepodobne skutočne nič neprekoná. O pár rokov o ňom budem rozprávať niekoho vnúčatám. A ak sa ma raz opýtajú, prečo sme tam išli, odpoveď nebude hrdinská. Bude banálne jednoduchá. Lebo sme mohli.