vojna v Gaze je téma výnimočná tým, že sa na ňu každý ideológ môže pozrieť vo vlastnom zjednodušenom rozhraní. Keď sa na ňu pozrie progresívec skrz optiku mocenskej nerovnováhy, naskytne sa mu pohľad jedného mocného štátu – Izraela, ktorý svoju moc využíva na utláčanie etnickej menšiny na Západnom brehu a v Gaze. Schéma utláčateľ – utláčaný potom prirodzene prenáša všetku zodpovednosť za situáciu Palestíncov na Izrael. Zároveň, niekedy schválne, niekedy nie, do istej miery očisťuje zločiny teroristických skupín ako Hamas, pretože z nich robí prostriedky na legitímnu obranu pred utláčateľom. A keď sa mocný utláčateľ rozhodne proti Hamasu brániť konvenčnou vojnou, tak je zas za obete, samozrejme, zodpovedný on – celý kruh začína a končí jeho mocou a útlakom. 

Keď sa na konflikt pozrie niekto čo i len o trochu konzervatívnejší, vidí v prvom rade teroristické a militantné skupiny, ktoré by najradšej do Izraela vtrhli (a neraz aj vtrhli) z každej strany a brutálne sa zbavili celého židovského obyvateľstva. Vojna v Gaze sa razom stáva smutnou ale legitímnou odpoveďou na vraždy, znásilnenia, zohavenia tiel a stovky rukojemníkov, s ktorými sa teroristi sťahujú späť do obytných štvrtí Gazy. Odpoveď na „Čo to ten Izrael preboha práve robí?“ je zrazu zrejmá – „To, čo musí pre svoje prežitie“. Problém je, že odpoveď „robia to, čo musia“ niekedy schválne, niekedy nie, uhýba potrebnej debate o proporčnosti – teda o tom, či by mali existovať čiary, ktoré Izrael prekročiť jednoducho nemá ani v sebaobrane, a či ich už neprekročil. 

Ani jeden z týchto prístupov nie je úplne hodný zavrhnutia. Izraelská kontrola nad životnými podmienkami v Gaze po energetickej, humanitárnej aj bezpečnostnej stránke je naozaj relevantná, najmä v otázke blokády humanitárnej pomoci (ktorú pre mňa neospravedlňujú ani zdokumentované prípady jej zneužívania Hamasom).