nie je žiadna novinka, že pre Fica neexistuje nič ako verejný záujem. Jeho osobné želania sa jednoducho občas so záujmami Slovenska zhodnú, občas (väčšinou) nie. Tak, ako kedysi zo svojich súkromných pohnútok dokončil náš prechod na euro, aby nás mohol nadšene nazývať „jadrom Európskej únie“, nás z nej zajtra bez výčitiek vytrhne v momente, ako kohútik dotečie.

Nie je náhoda, že začína rozprávať o definitívnom opustení západných štruktúr práve v čase, keď sa jeho vláde a kamarátom začína Európska únia bližšie pozerať na prsty. 

Rovnako nie je náhoda, že si ako prvú berie na mušku alianciu NATO, z ktorej nám netečú peniaze na haciendy a naklonované traktory. Bezpečnosť sa mu speňažiť a vybrať z bankomatu nedá. Je to jednoduchý kalkul.

Téma vystúpenia zo Severoatlantickej aliancie nie je zástupná téma. Na to, aby mohla byť zástupná, by musela zakrývať niečo urgentnejšie pre Slovensko. Ale čo je viac ako bezpečnosť? S bezpečnosťou sa nedá zahrávať len tak, a Fico dal jasne najavo, že to ani spontánny moment nebol, pretože celú otázku nadhodil s veľkolepým úvodom „tak, a teraz vám vybuchnú kamery...“

Otázka znie, prečo by človek, ktorý za tie roky v politike vždy dokázal usmerniť verejnú pozornosť tam, kde bola potrebná najmenej, zrazu otvoril otázku našej bezpečnosti? Prečo sa spolieha, že dokáže vstúpiť do debaty o bezpečnosti Slovenska na strane neistoty a neustálych hrozieb a vyhrať?

Vsadil na našu naivitu. V Denníku N vyšiel v marci prieskum, podľa ktorého by síce viac ako 70% Slovákov v NATO zostať chcelo, ale polovica z nás je zároveň za neutralitu. V preklade, Slováci by radi ostali chránení a zabezpečení, ale najradšej bez toho, aby pre to museli niečo sami spraviť.

Fico sa spolieha, že tento naivný sentiment dokáže potiahnuť až do úplnej absurdity. Za svoj doteraz najväčší populistický challenge si zjavne stanovil presvedčiť dostatočný počet voličov, že keď opustíme našich partnerov v momente, keď niečo začnú očakávať aj oni od nás, a ešte k tomu sa odmietneme zbrojiť sami, tak zvyšok sveta sa už nejak prispôsobí. On sám by takejto naivite nikdy nepodľahol, ale to mu nebráni ju do volieb agresívne živiť.

Na druhej strane premiér konečne vykladá karty na stôl a priznáva, že hráme rovnakú hru – hru o bezpečnosť Slovenska. To znamená, že sa môžeme konečne otvorene baviť o tom, že bezpečnosť, sloboda ani demokracia nikdy nie sú zadarmo.