Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Podpora umenia nemôže byť náhodná

.kristína Braxatorová .mediálna škola

Petíciu za odvolanie ministerky kultúry už podpísalo viac než 9 000 ľudí. Nie je to prvýkrát, čo si musí umenie chrániť svoje územie. O momentálnej situácii v umení a opakujúcej sa minulosti hovorí Zuzana Bartošová, samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení SAV.

Podpora umenia nemôže byť náhodná Branislav Bibel/SITA

riaditeľka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá a poverená riaditeľka Kunsthalle Bratislava Nina Vrbanová koncom mája predložili Ministerstvu kultúry návrh na fungovanie Kunsthalle Bratislava. Návrh rozpočtu kultúrneho priestoru je vo výške 710 000 eur. Podľa ministerky kultúry Ľubice Laššákovej je to však „nad rámec možností“. Viac o Kunsthalle a problémoch v umení hovorí Zuzana Bartošová.

prečo je dôležité podporovať projekty ako Kunsthalle, v čom je Kunstahalle dôležitá? 

Kunsthalle patrí ako samozrejmosť do štruktúry kultúrnych inštitúcií takmer každého a v niektorých štátoch nielen jeho hlavného mesta. Na základe jej výstav môžu diváci získať obraz o tom, čím žije medzinárodná výtvarná scéna, kto sú jej protagonisti, ktorí autori tvoria natoľko presvedčivo, že ich kurátori angažujú do medzinárodných panoramatických alebo tematických projektov. Predovšetkým však môžu mať možnosť hlbokého a sugestívneho umeleckého zážitku bez toho, aby museli za ním cestovať do niektorej vzdialenej európskej metropoly.

aké je postavenie Kunsthalle medzi inými galériami v Bratislave?

Slovenčina používa rovnaký názov „galéria“ pre komerčné súkromné ustanovizne, ktoré vystavujú a predávajú obrazy, a štátne, mestské, regionálne múzeá výtvarného, najmä súčasného umenia. Mnohí návštevníci tento rozdiel nevidia, preto dochádza k nedorozumeniam. Názov Kunsthalle sa v nemecky hovoriacich krajinách zaužíval pre inštitúciu (štátnu, mestskú, regionálnu), ktorá je vlastne len výstavnou sieňou. Nemá zbierky. 

Jej cieľom je oboznamovať publikum s tým najzaujímavejším z aktuálneho diania na výtvarnej medzinárodnej scéne, výnimočne tiež s tvorbou relevantného domáceho autora. Métou Kunsthalle je zapojiť sa do medzinárodnej siete rovnocenným spôsobom: prijímať medzinárodne koncipované výstavy pripravené na inom mieste Európy či sveta a naopak, koncipovať panoramatické výstavy s účasťou zahraničných aj domácich autorov, ktoré by získali možnosť repríz v cudzine. 

ako by vôbec mala inštitúcia ako Kunsthalle fungovať? 

Dnes sa bojuje za záchranu Kunsthalle, čo považujem za mimoriadne dôležité. Ale zabúda sa na to, že Kunsthalle bola pri svojom založení len jedna z dvoch častí Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU). Jeho druhá časť mala dokumentovať naše tzv. voľné výtvarné umenie, komunikovať s domácou a najmä zahraničnou odbornou verejnosťou, informovať ju o tom, akých skvelých výtvarných umelcov na Slovensku máme. 

Inými slovami, pomáhať nášmu výtvarnému umeniu, aby sa to najlepšie z neho presadilo na medzinárodnej scéne a zároveň uchovať jeho pamäť. Po odčlenení SCVU od Národného osvetového centra k Slovenskej národnej galérii sa na túto druhú časť zabudlo. Pritom „voľné výtvarné umenie“ ako jediné nemá svoju komunikačnú a informačnú bázu, hoci ostatné umelecké disciplíny ju celé roky so samozrejmosťou majú a patrične využívajú (napr. Literárne centrum, Hudobné centrum, Dizajn centrum...)  

v čom je problém medzi ministerstvom kultúry a KBH? 

Dôvodom, prečo Ministerstvo kultúry SR nedokázalo založiť samostatné Slovenské centrum vizuálnych umení so svojím segmentom Kunsthalle, bol problém tzv. finančnej disciplíny. Ministri kultúry sa počas samostatnosti Slovenska striedali z rôznych politických strán, ale všetci argumentovali prekážkou, že Ministerstvo financií SR nedovolí založiť v rezorte kultúry ďalšiu inštitúciu. Preto bolo Slovenské centrum vizuálnych umení konštituované ako jedna zo zložiek Národného osvetového centra.

ako by sa to dalo riešiť? 

Myslím, že sú aj iné riešenia bez toho, aby bolo inštitúcií v rezorte kultúry viac. Len tie ministerstvo nenavrhlo, hoci som jedno z nich už dávnejšie publikovala. Prvé: Národné osvetové centrum je určené pre aktivity širokej laickej verejnosti, ktoré sa opakujú, ako napríklad folklórny festival vo Východnej. Je teda skôr rutinnou ako kreatívnou inštitúciou. Podobne je to v Bibiane. Programy pre deti predpokladajú síce o čosi tvorivejší prístup, ale v podstate sa dajú s istým časovým odstupom mierne inovované opakovať. Deti odrastú, prídu iné, ktoré potrebujú podobný prístup k pochopeniu výtvarného umenia, ako tie pred nimi.  

Ministerstvu kultúry nič nebránilo navrhnúť zlúčenie týchto dvoch inštitúcií do jedného celku a potom vytvoriť priestor pre samostatné Slovenské centrum vizuálnych umení so segmentom Kunsthalle, čím by sa počet inštitúcií v rezorte kultúry nezvýšil, len preskupil. Mám na mysli systémové, nie priestorové riešenie. Ďalšou možnosťou bolo rokovať so Slovenským centrom dizajnu. Dizajn je predsa tiež výtvarné umenie. Bez straty jeho špecifík bolo možné zaradiť SCVU so zložkami dokumentačného centra voľného výtvarného umenia a Kunsthalle k centru dizajnu a vytvoriť spoločné strešné vedenie.  

nájdeme v histórii Slovenska podobnú situáciu tej dnešnej? 

Takou bolo zrušenie divergentnej štruktúry Slovenskej národnej galérie začiatkom roku 1993 riaditeľom Jurajom Žárym na pokyn Ministerstva kultúry na čele s Dušanom Slobodníkom.

čo to je?

Vysvetlím. Ako porevolučná riaditeľka Slovenskej národnej galérie v rokoch 1990 až 1992 som ju interne rozložila na tri rovnocenné zložky: Galériu starého a moderného umenia, Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu a Galériu súčasného umenia. Bola som dlhoročnou pracovníčkou SNG a vnímala som ju ako statický monolit, nečitateľnú pre inštitúcie zo zahraničia, kde už desiatky rokov existujú múzeá a galérie dekoratívneho alebo umeleckopriemyselného zamerania vrátane dizajnu, múzeá moderného a súčasného umenia, alebo múzeá orientované výlučne na umenie historických období. 

Charakter ochrany zbierok je vo všetkých uvedených sférach rovnaký – ten som v Slovenskej národnej galérii nezmenila. Ale dynamika umeleckohistorických aktivít, výstavnej činnosti, cieľové skupiny divákov a partnerské inštitúcie v zahraničí sú pre všetky tri zložky, ktoré som menovala, veľmi rozdielne. Za dva roky existencie tejto divergentnej štruktúry sa podarilo nadviazať množstvo zmysluplných zahraničných kontaktov, prijať relevantné výstavy z cudziny a v nebývalom počte vyviezť do významných európskych inštitúcií kolekcie slovenských autorov aj panoramatické, prehľadové výstavy.  

Po mojom odvolaní z funkcie riaditeľky v polovici funkčného obdobia, ktoré som získala na konkurz, nový riaditeľ Juraj Žáry zrušil začiatkom roku 1993 toto divergentné rozčlenenie Slovenskej národnej galérie. Mnohé jej kontakty zanikli a nové sa nepodarilo nadviazať. Stala sa z nej na dlhé roky inštitúcia obrátená len k domácemu publiku, čo viac-menej trvá dodnes. Zahraničné alebo medzinárodne koncipované výstavy v nej možno vidieť len zriedka, všetka česť tým kolegom, ktorí tam napriek tomu niektoré iniciovali a realizovali.

sú aj ďalšie prípady z minulosti? 

Podobne, bez vážnych argumentov a bez patričného časového priestoru na nápravu vytýkaných chýb bol z funkcie riaditeľa Slovenského centra vizuálnych umení odvolaný Juraj Čarný, hoci svoju funkciu získal na základe úspešne absolvovaného konkurzu na konkrétne časové obdobie. Riaditeľka NOC zaštítená úradníkmi Ministerstva kultúry SR využila obdobie volieb, keď mal minister Maďarič evidentne iné starosti ako riešiť personálne otázky tohto typu. 

Navštívila som ho a osobne som mu vysvetlila, že Slovenské centrum vizuálnych umení (so zložkou Kunsthalle) nepatria do Slovenskej národnej galérie, keďže jedna inštitúcia predovšetkým chráni kultúrne dedičstvo a druhá má vyvíjať dynamickú medzinárodne orientovanú výstavnú činnosť a na základe dokumentácie vytvárať patričné PR domácemu výtvarnému umeniu v zahraničí. Rozišli sme sa s tým, že každý si ponechal vlastný názor.  

existuje na Slovensku vôbec nejaká podpora súčasného umenia? 

Jednou z mála výnimiek je Fond na podporu umenia, v ktorom sa grantovým spôsobom môžu uchádzať umelci, kurátori i vydavatelia výtvarných publikácií o dotáciu na svoje projekty.  Aj verejné ceny, ktoré udeľujú rôzne nadácie v oblasti výtvarného umenia mladým umelcom, majú svoj nezameniteľný význam (mám na mysli Cenu Oskára Čepana). Ale v skutočnosti pomôžu len malému percentu absolventov vysokých výtvarných škôl a nie som si istá, že vždy tým najlepším. To sa ani nedá v mladom veku nominantov správne odhadnúť. 

Tiež je tu niekoľko nadácií pri finančných domoch (VÚB, Tatrabanka a pod.), ktoré sa snažia vytipovať umelcov a odmeniť ich. Dlhé roky vyzdvihovali najmä autorov stredného prúdu, dokonca gýčiarov. V poslednom období sa to zmenilo. Myslím, že na rozhodnutia porotcov vplýva trh s umeleckými dielami, ktorý predsa len k nám, napriek našej provinčnosti a uzavretosti, preniká. Viacerí porotcovia pochopili, že autori, ktorí sú uznávaní v Paríži, Berlíne alebo Londýne, sú dôležití. Či posolstvu ich tvorby tiež porozumeli, to si netrúfnem súdiť. Je dobre, že vznikajú aj nové nadácie, ktoré majú za cieľ vychovávať a viesť k porozumeniu výtvarného umenia, niektoré si dokonca trúfnu usmerňovať mladých umelcov z hľadiska teórie. 

To však považujem za príliš akademické, odtrhnuté od života a jeho skutočných problémov. Sumarizujúc možnosti pre umelcov, z ktorých väčšina talentovaných pôsobí buď na výtvarných školách alebo v reklamných agentúrach, musím predsa konštatovať, že podpora pre talentovaných výtvarníkov všetkých generácií zo strany štátnej kultúrnej politiky a štátnych, regionálnych a mestských inštitúcií nie je dostatočne premyslená a systémová. Je skôr náhodná. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite