všetko, čo sa vymykalo z vtedajšieho normálu, budilo obavy a väčšinou nebolo vítané. Avšak v hudbe, konkrétnejšie v jazze, je to presne naopak. Naučiť sa chápať kolektív môže byť niekedy náročná úloha. Na jednej strane sa mu priečime so strachom zo straty vlastnej identity a na strane druhej sa potrebujeme spájať do skupín kolektívne mysliacich celkov.
Spolkov, ktoré v nás už svojou hromadnou identitou vytvárajú pocit sily a bezpečia. Akoby sme my, všetci muzikanti, zahrali falošný tón, ale to, že sme viacerí, by nám dalo fiktívny pocit istoty. Avšak v hudbe to funguje inak. Keď zahrá jeden kolega falošne, dá sa to ešte podržať kolektívom, ale keď zahráme falošne viacerí, väčšina alebo dokonca všetci, tak je pieseň pokazená.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.