aftersun, krém po opaľovaní, ktorý si tak nespočetne veľa ráz vzájomne natierajú na chrbát a ruky mladý otec Calum a Sophie, jeho jedenásťročná dcéra, s ktorou trávi dovolenku niekde v tureckom rezorte niekedy v deväťdesiatych rokoch. Tento ritualizovaný akt, ktorý má obom postavám zabrániť v spálení sa od slnka, pôsobí ako intímna chvíľka medzi otcom a dcérou, ktorí nežijú spolu. Aj keď ich krém ochráni pred fyzickým spálením, je otázne, nakoľko dokáže liečiť rany, ktoré – aj napriek horúcemu tureckému letu – nespôsobilo slnko.

Sophie je kdesi na pomedzí detského sveta a sveta tínedžerov, so svojím mladým, tridsaťročným otcom sú často zamieňaní za súrodencov. Sophie a Calum zaznamenávajú svoju nízkorozpočtovú tureckú dovolenku na videokazetu, ktorá je svedkom všetkého, čo sa deje v rezorte, ale aj v životoch jeho obyvateľov. Akoby video videlo viac, ako dovolí bežné oko. V rezorte je všetko, čo leží hlboko v spomienkovom optimizme nás všetkých. Autobusy so sprievodkyňou a jej pískajúcim mikrofónikom, spoločné večere, all-inclusive náramky jasne odlišujúce tých, „čo na to majú“, od tých „menej cenných“, závistlivé detské pohľady, turecké koberce, vyčkávania na tichej recepcii, stojky v mori a večerný program s animátormi tancujúcimi Macarenu. Toto klišé je univerzálnou spomienkou na dovolenku snov, kde sa exotika mieša s bizarnosťou evergreenov.