pre ázijské publikum je takouto exotikou slovenská fujara a práve tú nedávno úspešne reprezentovala v Južnej Kórei na Jeju International Wind Ensemble Festivale, na ktorom sa od roku 1995 predstavujú hráči na dychových nástrojoch z celého sveta. Veronikin otec bol saxofonista, hral v skupine Slniečko. Bola to pre ňu inšpirácia?

„Skôr ma inšpirovalo to, že pred koncertmi všetci behali s kuframi, aparátmi, bubeník musel prísť skôr a rozkladať sa, gitaristi mali dve-tri gitary a aparát. Videla som, že s flautou môžem prísť ako posledná (smiech).“  Prvé stretnutie so zobcovou flautou na základnej umeleckej škole nedopadlo úspešne, necitlivo prísna učiteľka spôsobila, že Veronika po dvoch mesiacoch zapískala na odchod. Osud však bol trpezlivý. V obchode s hudobnými nástrojmi videla írsku flautu zabalenú s magnetofónovou kazetou a malým zošitkom so základnými írskymi pesničkami s prstokladmi. To ju dostalo. 

Potom začala uvažovať nad konzervatóriom. Strýko mal veľmi starú priečnu flautu a píšťalka šla nadlho bokom. Ďalšie osudové stretnutie sa udialo ďaleko od domova. „Ako hudobníčka som sa dostala do Číny. Raz ma zaujal miestny malý obchod s hudobnými nástrojmi, videla som tam úžasné píšťalky, tak som si dve kúpila a skúšala som na ne hrať.