vtedy som oslovila pani Annu Greňovú z východného Slovenska, ktorá má teraz deväťdesiatdva rokov, a spísala jej „príbeh svedkyne“, čo nebolo vôbec jednoduché (a navyše sme tento text nakoniec ani nezverejnili, dodnes neviem prečo). Počas rozhovoru som, samozrejme, rátala aj so selektívnou pamäťou, no pani Greňová pôsobila tak suverénne a pamätala si také detaily, že nebol dôvod na to neveriť jej každé slovo.

vojna sa vtedy rozhodne neskončila

Kým sa vrátim ku knihe 1945 (to, že píšem o pani Greňovej, má svoje opodstatnenie), dovolím si napísať aspoň krátky úryvok z nášho rozhovoru: „Zatkli ma 24. februára 1953 o 10. hodine pred bránou Tatravagónky Poprad, kde som bola zamestnaná. Odviezli ma na ŠtB v Poprade, tam ma nepretržite vyšetrovali tridsať hodín bez jedla a spánku, postojačky. Keď som začala driemať, vyšetrujúci eštebák ma preberal údermi pravítkom po prstoch na rukách. Po tomto krutom vyšetrovaní mi o deň neskôr priniesli na jedenie nejakú parenú buchtu, ktorú som si ešte aj musela zaplatiť. Potom ma odviedli k autu a eštebák mi spod kabáta vytiahol šál, ktorým som si musela zaviazať oči. Chceli ma zmiasť tým, že sme autom krúžili po rôznych uliciach v meste.