neskôr sa však dozvedeli, že rodičia v týchto situáciách nemali na výber a museli sa svojich detí vzdať, inak by im hrozili tvrdé tresty, väzenie a zbavenie nároku na prídavky, ktoré v 70. rokoch živili väčšinu rodín pôvodných obyvateľov. Neskôr, po rutinných zdravotných vyšetreniach, presunuli ich deti napríklad do internátnej školy Yale, ktorú v North West River prevádzkovala charitatívna organizácia Grenfell. Toby Obed, Kanaďan pochádzajúci z Labradoru, bol iba predškolák, keď práve tam po prvýkrát pocítil strach o svoj život.
hvizd, svišť a prásk, tak švihal bič
Ďalej jazyk, prízvuk, bitie za rozprávanie v inuktitutštine, a nakoniec komora, tma, hlad – týmto si prešlo každé dieťa. Hneď na začiatku sa tak dozvedáme, že veta „pocikať sa od strachu“ nie je iba metafora. Z výpovedí Tobyho Obeda je totiž jasné, že ak aj bola nejaká šanca na to viesť aspoň relatívne normálny život, on ju nedostal, a už ani nikdy nedostane. Dodnes sa sám seba pýta, či to všetko bola jeho vina, či si trest náhodou aj nezaslúžil, a navyše ho ťaží pocit, že sa narodil zbytočne. Nie je však jediný, kto takto uvažuje, autorka knihy nám totiž surovo predostiera niekoľko príbehov rôznych obetí z toho istého obdobia, čím sa ich svedectvá a jej publikácia stávajú istým spôsobom dôkazovým materiálom, ktorý nemožno spochybniť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.