jezuiti patria medzi najvzdelanejšie rehole. Ich metódy provokovali pred päťsto rokmi, keď vznikali, a modernosť si zachovávajú aj dnes. O jezuitoch kolujú anekdoty. Tie, ktoré o sebe rozprávajú jezuitskí pátri, sú láskavé. Jezuiti sa tešia zo svojej praktickosti. Z nej vychádza aj príbeh o tom, ako sa spoločne modlia benediktín, dominikán, františkán a jezuita. V jednom momente zhasne v kostole svetlo. Benediktín sa ďalej modlí. Všetky modlitby vie naspamäť. Dominikán filozofuje o podstate svetla a temnoty. Františkán chváli Boha, ktorý ľuďom prináša okrem svetla aj „sestričku tmu“. A jezuita? Jezuita ide von a vymení poistky. Áno, toto sú jezuiti. V knihe Radosť, humor a smiech v kresťanskom životeznámy americký jezuita James Martin píše, ako im predstavený pri vstupe do kláštora rozprával starodávny príbeh z čias svätého Ignáca. Ten sa vraj viezol na somárovi a stretol človeka, ktorý sa tiež viezol na somárovi. 

Tento počas rozhovoru urazil Pannu Máriu a impulzívny Ignác ho chcel zabiť. Predsa sa mu to zdalo príliš kruté, tak to nechal na osud. Ak somár, na ktorom ide neznaboh, odbočí na poľnú cestu, bude to znamenie, že ho má Ignác zabiť. Ak sa však oslík rozhodne, že si bude cupitať po dláždenej hradskej ceste, bude to znamenie, že ho má nechať žiť. Oslík kráčal po hradskej a Ignác bol rád, že nemusí prelievať krv. „Aké z toho plynie ponaučenie?“ spýtal sa mladíkov predstavený. „No, že odvtedy u nás rozhodujú somári.“ Aj takýto zmysel pre humor je jezuitskou doménou.  Existujú však aj iné, hanlivé vtipy na adresu jezuitov. Jeden hovorí o dvoch jezuitoch, ktorí cestujú vlakom a prihovorí sa im spolucestujúci. Zaujíma sa, ku ktorému rádu pátri patria. Jezuiti hrdo odpovedajú, že sú zo Spoločnosti Ježišovej. „A z prvej, či druhej?“ ironizuje spolucestujúci. Rehoľníci otázke nerozumejú. Provokatér teda vysvetľuje: „Prvú Ježišovu spoločnosť tvorili v jasličkách osol a vôl a druhú dvaja lotri na kríži.“