„moja smrť je menej významná”

V rozhovore prišla reč aj na smrť. Sokol sa otázky nezľakol, zodpovedal ju veľmi prosto a úprimne: „Že jednou umřu, to vím, ale co na tom mohu vymyslet? Byl bych asi rád, kdybych mohl umřít mezi blízkými lidmi, smířený s Bohem a s nimi, ale nic víc. Nepotřebuju nic vědět, člověk přece spoustu důležitých věcí nevidí a ani nemá vidět. Moje smrt je míň významná než život těch, kdo tu budou žít po nás. To je důležité zrcadlo. Co si o nás budou říkat a v čem budou moci žít.”

Téma zo strany 282 sa premenila na skutočnosť veľmi skoro. Pre Sokola typické očakávanie – dôležití sú druhí – sa naplní, keď sa čitateľ vďaka rozprávaniu tejto inšpiratívnej osobnosti nadchne pre život v slobode. A zistí, že taký život je možný a príťažlivý. 

Dosť bolo ponurého písania v štýle nekrológu. Úctyhodný respondent sa ako účastník večnej hostiny najviac poteší, keď bude reč o umení žiť. 

 Svoju mladosť Sokol vyrozprával súvislo, bez falošnej nostalgie a s dôrazom na praktické okolnosti. Možno sa takémuto prístupu vyučil spolu s remeslom zlatníka.

Takpovediac renesančná osobnosť má v jeho prípade takmer až pôvabnú „reálsocialistickú” podobu. Od zlatých prsteňov prešiel k matematike a programovaniu. Operačné systémy z jeho dielne používali i súdruhovia v NDR. 

Sokol dokázal akceptovať prekvapenia vybočujúce z predpísaného softvéru. Vďaka manželke sa ocitol v rodine Jana Patočku.

„Sokol rozumie krachu hry na ľavicu a pravicu, lebo mnohé témy z tohto sporu dnes neexistujú“

Zblížil sa s filozofickou antropológiou i teológiou. Zapojil sa do legendárnych bytových seminárov, ktoré vytŕčali ako ostrovy pozitívnej deviácie. Spolupracoval na českom ekumenickom preklade Biblie.  Zariskoval s podpisom Charty ´77. 

majster realista 

Pri spomienkach na „socialistickú” fázu života sa u Sokola rozvíja sympatická črta, ktorá sa objavuje aj v priebehu ďalšieho rozprávania.