keď som sledoval dokumentárny film Hluché dni, mal som pocit, že listujem vo fotoalbume plnom reportážnych snímok. Pri pohľade na každý záber sa mi okrem vášho filmového príbehu mohol v hlave odohrávať ešte jeden, vlastný. Bol to váš zámer?
Áno, vzťahu fotografie a filmu, presnejšie ich vzájomnému prelínaniu, som sa venoval v doktorandskej práci. Okrem iného som premýšľal nad tým, ako by sa dal film preniesť do galérie. Keď si totiž človek prezerá výstavu fotografií, môže pred každou snímkou postáť ako dlho chce.
Napadlo mi, že by mohlo byť fajn urobiť niečo podobné aj s nakrútenými filmovými obrazmi. Premietali by sa na obrazovkách zavesených na stene galérie a divák by si tak mohol sám určovať tempo sledovania filmu. Na toto sme mysleli aj pri nakrúcaní Hluchých dní.
čo vás priviedlo k príbehom nepočujúcich rómskych detí?
Náhoda. Hľadal som tému, ktorá by sa hodila do praktickej časti spomínanej doktorandskej práce. Raz som si doma prezeral fotografie z rómskej osady v Spišskom Bystrom a vtom sa ma moja manželka opýtala, kto je ten chlapec s nežnými očami na jednej z fotografií.
Dovtedy som si ho pritom vôbec nevšimol, bol pre mňa len jedno z nepočujúcich detí. Vzápätí som si uvedomil, že film o takto hendikepovaných rómskych deťoch by mohol byť naozaj zaujímavý.
„Keď citlivý a vnímavý človek strávi v rómskej osade aspoň mesiac, postupne spozná všetky tamojšie vzťahy.“
hovoríte o nich, že sú vylúčení z vylúčenej skupiny. Samozrejme, nie všetci Rómovia na Slovensku žijú v sociálne vylúčených komunitách, vy ste sa však zamerali na osudy nepočujúcich detí a ich rodín z osád, hľadali ste akoby outsiderov na druhú. Čo ste sa o nich dozvedeli?
Keď citlivý a vnímavý človek strávi v rómskej osade aspoň mesiac, postupne začne spoznávať všetky tamojšie vzťahy a zisťuje, ako to do seba všetko zapadá. Ich spoločnosť je totiž veľmi rôznorodá.
Darmo ju nejaká fašistická strana na Slovensku dehumanizuje a hovorí o príživníkoch, ktorí vyciciavajú systém. Nie je to pravda, sú to veľmi heterogénne komunity. Vo väčšine rómskych osád, ktoré sme navštívili, chodí mnoho ľudí do práce a deti zas do školy.
Ak my ako majorita máme medzi sebou niekoľko percent zlodejov, nájdu sa, pochopiteľne, aj medzi Rusínmi, Poliakmi či Rómami. Naučil som sa, že treba vnímať rôznorodosť ich prostredia. Tak ako všade, aj tam nájdete dobrých ľudí aj idiotov.
ako sa nakrúca film s nepočujúcimi nehercami?
Nakrúcanie bolo veľmi zvláštne. Nedokázali sme totiž protagonistom vysvetliť, kde sa začína alebo kde sa končí filmársky pľac a kde sú kraje záberov. Problémy súviseli so spôsobom nakrúcania, ktorý sme si zvolili. Nerobili sme „švenky“, teda pohyby kamery.
Veľká časť filmu stojí na observačných záberoch. Hlavným princípom bolo kamerou pozorovať reálne dianie, čo vo výsledku dáva divákovi pocit autenticity. Neraz sa nám však stalo, že nejaká pekná akcia sa odohrala mimo záberu. Vtedy sme si mohli akurát tak utrieť slzy, zbaliť techniku a ísť domov.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.