ospanlivú uhorkovú sezónu zdramatizovala ministerka kultúry Ľubica Laššáková, keď uprostred minulého leta odvolala generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského. Publikovanými dôvodmi boli „dlhodobá a prehlbujúca sa finančná strata, neefektívne nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi a neriešenie problémov vlastných zamestnancov“. Vedením divadla poverila ministerka ekonomického riaditeľa SND Vladimíra Antalu a o pár mesiacov ho vo funkcii oficiálne potvrdila.
No aj keby sme sa pokúsili povzniesť nad tým, že išlo o jej direktívne rozhodnutie, a nie o výsledok konkurzu, nedá sa akceptovať deklarovaný dôvod ministerkinej dôvery. Vladimír Antala ju vraj totiž presvedčil tým, že „upozorňoval na chyby predchádzajúceho vedenia divadla“. Čo na tom, že sa tak dialo v čase, keď bol ako šéf odboru priamo zodpovedný za financie v SND a nevysielal žiadne signály, že by sa pre morálny konflikt chystal z funkcie odstúpiť? Konfrontácii s verejnosťou sa dôsledne vyhol – za rok vo funkcii neprišiel na jedinú tlačovku a neposkytol žiadny rozhovor médiám.
Mariána Chudovského zakrátko nasledoval šéf opery Slavomír Jakubek. V otvorenom liste adresovanom Ľubici Laššákovej sa ohradil proti spájaniu svojej abdikácie s výsledkami auditu (takto jeho odchod prezentovalo ministerstvo). Podľa tohto listu stálo za Jakubekovým rozhodnutím „napätie a nátlak zo strany odborových predákov z Opery SND“ a „poznanie, že moje videnie ekonomických problémov i cesty k náprave sa výrazne líši od stanovísk, ktoré prezentovali zástupcovia Ministerstva kultúry SR.“ Jakubek sa výrazne inicioval v zahraničných koprodukciách a razil ideu moderného operného divadla, čo sa v košatej sieti odborových zväzov nestretávalo s veľkou podporou.
„V dôsledku úsporných opatrení padla jedna zo štyroch plánovaných premiér sezóny.“
Hneď v nasledujúci deň si na vratkú stoličku operného šéfa sadol dovtedajší šéfdirigent Rastislav Štúr – dobrý umelec a v súbore obľúbený človek, no v žiadnom prípade nie manažér. Jeho odvahu ťažko nazvať inak než naivitou. Po dlhých rokoch pôsobenia v SND mohol vedieť, že neexistujú jednoduché riešenia na zúfalú situáciu, v ktorej sa naša prvá operná scéna ocitla. Spolupodieľali sa na nej napr. dlhodobé ignorovanie zlého technického stavu oboch divadelných budov zo strany zriaďovateľa, nízke platové ohodnotenie orchestrálnych hráčov či alarmujúce podmienky, v ktorých pracuje podfinancovaný obslužný personál. Štúr sa v tlači uviedol pár vágnymi vyjadreniami, ktorých leitmotívom bolo „plné hľadisko“ a „umelecké predstavenia na najvyššej možnej úrovni“ – a zaradil spiatočku.
rezignácia v Bratislave
V dôsledku úsporných opatrení padla jedna zo štyroch plánovaných premiér sezóny, dvojvečer Brittenových jednoaktoviek. Pozývanie zahraničných inscenačných tímov a hosťujúcich spevákov (takí sú všetci, čo nemajú v SND trvalý pracovný úväzok) sa už vopred odsúdilo ako mrhanie financiami. Popri problematickom Sadkovi sa s nádychom hystérie a účelového škandalizovania zatratili aj tie produkcie, ktoré SND posunuli do medzinárodného kontextu, napríklad Vivaldiho Arsilda či Halévyho Židovka.
Namiesto toho, aby sa stali zdrojom hrdosti, vyčítalo sa im, že divadlo stáli priveľa peňazí. I v tomto prípade však platí to, čo na margo pražských inscenácií slávneho divadelníka Roberta Wilsona napísal šéfredaktor odborného dvojmesačníka Svět a divadlo Karel Král: „Povinnosťou inštitúcie zvanej Národné divadlo je umožnenie veľkého, teda aj veľmi drahého umenia. Až splnenie tejto povinnosti mu dáva oprávnenie na špecifickú, na naše pomery luxusnú existenciu. Podobne by Národné divadlo malo povinne umelecky a spoločensky riskovať. Priemerné a opatrné Národné divadlo nemá zmysel.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.