pred dvoma rokmi nemala väčšina z nich ani osemnásť rokov a ich debut Up to Anything bol závanom autentických melódií, od akých sme si na súčasnej scéne takmer odvykli. Teraz majú o dva roky viac, na konte druhý album a hlavná správa zostáva rovnaká – títo (stále) tínedžeri skladajú podozrivo nákazlivú hudbu.
„Všetko sú to obohraté témy, nebyť toho vzácne úprimného podania, vďaka ktorému tým trom veríte úplne všetko.“
Ústredný princíp sa zdá jednoduchý – nič nekomplikovať, do každej piesne umiestniť najviac jednu myšlienku a keď si to bude koncept vyžadovať, pokojne aj po minúte prejsť na ďalšiu skladbu. Hrať jednoducho a spievať ešte jednoduchšie. Až tak, že sa takmer zotrie hranica medzi spevom a obyčajným rozprávaním do mikrofónu. A ono to aj na druhý pokus úžasne funguje.
The Goon Sax už nespievajú o kaderníkoch a zmrzline, no o tom, ako sa neradi socializujú či hľadajú rovnováhu v prvých vzťahoch. A áno, všetko sú to opäť obohraté témy s ešte obohratejšími pointami, nebyť toho vzácne úprimného podania, vďaka ktorému tým trom protinožcom veríte úplne všetko. Keď sa hrajú na rockerov (She Knows), skladateľov romantických duetov (We Can’t Win) či na Jamesa Blakea (Somewhere In Between).
Ono by to vlastne už nemalo fungovať, na druhý pokus by ten trik mal byť okukaný a vyčerpaný. No nie je, bez toho, aby nejako výraznejšie dospel, stále krásne funguje a dokazuje, že gitarová hudba sa nemusí vyčerpať ani potom, ako sa už niekoľkokrát zaručene vyčerpala. Nie, stále je tu tá na pohľad patetická zbraň zvaná autenticita, ktorá zapchá ústa každému prehnane kritickému labužníkovi. The Goon Sax ňou vládnu aj na druhý pokus.
4,5/5