Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Minirecenzie 28/2018

.kultúra .minirecenzie

KNIHA Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia ● KNIHA Renata Červenková/Pavel Kolář: Labyrint pohybu ● HUDBA Buffalo Springfield: What’s That Sound?

Trochu si poplače a potom zaspí

KNIHA Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia | Inaque 2018 | ●●●●○

Sú romány, ktoré sa vpíjajú pod kožu ako mrazivý chlad. Taký je aj príbeh Arminuty, ktorá si spomína na svoje detstvo, keď ju ako trinásťročnú poslali jej adoptívni rodičia z mesta späť k jej biologickým rodičom na vidieku. Nikdy u nich nevyrastala a vlastne ich ani vôbec nepozná. Navyknutá na útulnosť a jemné spôsoby v dome neďaleko morskej pláže sa zrazu ocitá v domácnosti, kde sa žije biedne, tvrdo a najmä nevšímavo. Spoznáva svojich piatich súrodencov natlačených v jednej detskej izbe. Len s tromi z nich nadviaže bližší kontakt: s jedným z bratov má ich vzťah podobu vášne, s druhým starostlivosti a so sestrou podobu sprisahanectva a hlbokého priateľstva. Arminuta prestáva rozumieť slovám „matka“ a „otec“, ako aj tomu, prečo sa jej najskôr vzdali jedni rodičia a potom aj tí druhí, náhradní. Jej emócie sú spleťou zúfalstva, melanchólie, hnevu, ľahostajnosti, prajnosti či túžby odpútať sa od zlého osudu. „Ja nie som balík, prestaňte si ma medzi sebou pohadzovať,“ vykričí v jednej chvíli udúšané pocity svojej biologickej matke. Leitmotívom románu je nedostatočná vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom, prípadne lipnutie na jednom dieťati a ľahostajnosť voči ostatným. Dôsledky sú katastrofálne na všetkých úrovniach. Keď si už Arminuta myslí, že vie, kto z rodičov sa správa vhodne a kto nevhodne, náhle sa prihodí čosi nečakané, čo najlepšie vystihujú slová: „Trochu si poplače a potom zaspí.“ Plač dieťaťa je spôsobom jeho komunikácie: čosi sa deje. Mnohí dospelí plačú bez sĺz. Aj Arminuta. To zas býva prejavom toho, že stratili vieru v to, že by ich plaču ešte niekto dokázal rozumieť. Veď tá bolesť, povedia si, časom utíchne...

anton Vydra

Človek sa musí naučiť svojej bolesti rozumieť

KNIHA Renata Červenková/Pavel Kolář: Labyrint pohybu | Vyšehrad 2018 | ●●●●●

Priznávam, nemám veľmi rada knižné rozhovory s lekármi. Ale meno Pavla Kolářa, českého fyzioterapeuta, ktorý rieši Jágra aj iných českých športovcov, sa ku mne dostávalo čoraz častejšie a v prekvapivých súvislostiach. Bývalý gymnasta, fyzioterapeut, profesor, prednosta kliniky rehabilitácie a telovýchovného lekárstva, zakladateľ diagnostického a terapeutického konceptu Dynamická Neuromuskulárna Stabilizacia, ale aj človek s vážnou chorobou a veriaci katolík. Kolář rozumie ľudského telu, a to nielen preto, že je mimoriadne vzdelaný, ale aj preto, že má dar odhaliť z rôznych príznakov chorobu, často aj bez „evidence medicíny“.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.kultúra
.diskusia
.neprehliadnite