podobne ako pred dvoma rokmi pri spracovaní Bergmanovho filmu Fanny a Alexander, priblížil režisér divadlo kinu. Kritici vtedy vyčítavo zdôrazňovali, že princíp „opajcol“ od Nemca Franka Castorfa. Amslera obhájila koncepcia. Jeho inscenácia viedla dialóg s filmovým kultom. Aký zmysel našiel princípu live camera v ruskom traktáte o slobodnom myslení, dopadoch súkromných tragédií na historické deje a preceňovanej sile moci, ktorý pátra aj po príčinách súčasných kríz?
obohatená divadelná ilúzia
Amsler opäť vstupuje do dialógu. Nevytvoril vlastnú dramatizáciu, siahol po adaptácii, ktorú desať rokov po vojne inicioval iný Nemec, režisér Erwin Piscator. Javisko má „okrem trojrozmerného ľudského stvárnenia k dispozícii aj dvojrozmerné filmové stvárnenie... Potrebujeme len energiu na použitie týchto prostriedkov a objavíme nový svet vo svojej totalite.“ To nie je tvrdenie Amslera z bulletinu. Úryvok patrí manifestu Piscatora, ktorý v minulom storočí modernou technikou upgradoval divadelnú ilúziu. Režisér Vojny a mieru jeho posolstvo posúva ďalej. Aj preto obyčajné dokrútky nestačia a činohru prekladá obrazmi živej kamery. Po detailne vypracovanej scéne Juraja Kucháreka (v zmysle kontrastného názvu románu sa blatisté bojisko vpíja do vojnou poznačeného salónu) sa obratne pohybuje takmer neviditeľný kameraman s ručnou kamerou. Na projekčných plochách vidíme rozochvené obrazy. Tie raz efektne zobrazujú bojovú riavu, inokedy jemné odtiene emocionálnych poryvov. Amsler má teda k dispozícii nie jedno, ale hneď viacero javísk.
dynamizovať, akcelerovať, obohatiť
Napriek jasným koreňom vizuálnej koncepcie nemá video vznešenejšiu funkciu, ako obohatiť spôsob tradičnej podoby divadelného rozprávania. Dynamizovať, akcelerovať, ponúknuť publiku iný zážitok. Amsler má cit pre mieru, a preto sa zavďačí aj tým, ktorí deklamujú, že divadlo je o stretnutí so živým hercom aj fanúšikom veľkolepej výpravnosti najnovšieho seriálu. Bojové scény so skvelou choreografiou Stanky Vlčekovej sú atraktívne. Skromný dav hercov tvorí ilúziu chaotickej mäteže neprehľadného zápolenia v hmlistom lese. Rýchle strihy na upachtené tváre, potom zápas telo na telo. Padajúci umrlci by v Hollywoode mali oscarový potenciál. No filmovému remeslu sa darí striedavo. Nataša sa matke zveruje z lásky ku kniežaťu Andrejovi a my sa ocitáme na odvrátenej strane mesiaca slovenského historického filmu. Amsler mohol mimo bojovej zóny kameru použiť prefíkanejšie. Najzmysluplnejšia je ako tlmočníčka neviditeľných gest, keď nepatrný detail mení osud postáv otriasaných láskou, zradou, politikou i náhodou. Mladík Kuragin sa v opere nenápadne dotkne ruky Nataše a puto lásky k Andrejovi je ihneď tatam. Zvalcujú ju pudy, ktoré rozdrvia vidinu rysujúcej sa šťastnej budúcnosti.
vďaka seriálom
Ako v každom dobrom filme, aj u Amslera nachádzame hlavných hrdinov. Z viac ako dvoch stovák postáv románu sa zameral na príbeh nerozlučných priateľov Andreja (Ján Koleník) a Pierra (Milan Ondrík), ktorí blúdia v labyrintoch vlastnej existencie. Andrej je racionálny introvert plný zvláštnej melanchólie. Vo vojne hľadá vyšší cieľ, ktorý mu chýba v spokojnom manželskom živote. Koleník využil výstižnú skratku. Knieža je večne vzpriamené, má chladný pohľad a pokojnú intonáciu. Keď chce artikulovať myšlienku, používa úsporné a ostré gestá. Jeho druh je živelnejší protiklad. Úprimný moták, milovník revolučných myšlienok a osláv Pierre sa v podaní Ondríka šuchtavo pohybuje priestorom. Keď pociťuje krivdu, úslužné intonácie ťuťmáka striedajú afektívne výbuchy hrdelného kriku. Aj keď nikdy nedržal v ruke zbraň, v súboji raní skúseného strelca, milenca svojej manželky. V nasledujúcom obraze si s meravou nervozitou napráva okuliare. Malý detail a zároveň výkričník začiatku Pierrovho vnútorného rozkladu.
Nataša (Monika Potokárová) rastie z dievčatka, ktoré očarí každého muža, na tínedžerku s horúcim srdcom. V závere ako skľúčená zradkyňa lásky túži po Andrejovom odpustení. Potokárovej bojová taktika je jednoduchá. Dôrazne rozohrá zlomové momenty. V okamihu spomínaného dotyku sa vo výraze jej tváre snúbi strach a túžba. Ihneď je jasné, že v pomyselnom denníku postavy bude mať táto udalosť kľúčové miesto. Herci nemajú problém v okamihu prepnúť od nápadných gest, patriacich veľkej scéne, k nenápadným pohybom a detailnej mimike hraným na kameru. Na plátne prechádzajú zmenami nálad civilnejšie a plynulejšie, menej divadelne. Žeby to bolo to jediné, za čo môžeme vďačiť súčasným slovenským seriálom?
Väčšinu dôležitých myšlienok Tolstého vkladá Amsler do úst komentátorovi. Cynický, trochu ironický rozprávač Roberta Rotha sprevádza inscenáciou. Okrem toho je hlásnikom ideí. Do jeho monológov sú koncentrované obsiahle autorove úvahy. V spojení s dejom vzniká spletitý svet, ktorý v náznakoch polemizuje o súčasnosti. Ale tak ako v románe, aj tu je podnetov na spracovanie priveľa. Najmä ak ich má divák zhltnúť za tri hodiny. Amsler z boja s formou vychádza ako víťaz, no vojna s Tolstého géniom sa skončila remízou. Ale remíza, to nie je žiadna prehra.
autor je divadelný kritik.
Činohra SND: L. N. Tolstoj: Vojna a mier,
Réžia: Marián Amsler, Adpatácia: Alfred Neumann Ervin Piscator Guntram Prüfer, Scéna: Juraj Kuchárek, Hrajú: Ján Koleník, Milan Ondrík, Monika Potokárová a ďalší.