český kritik Krejčí začiatkom 20. storočia napísal, že sila hry Nad našu silu II., podľa ktorej vznikla inscenácia v Činohre SND, spočíva „v smělé odvaze, s níž se nahýbá nad propastí lidské nerovnosti“. Zároveň dodal, že je v nej mnoho „beztvarého po pevnější komposici volajícího“. Preto patrí medzi hry, ktoré si musia na svoju dobu počkať. Tragikomické je, že čas obhajcu malých národov dozrel práve na sté výročie Československa a paradoxom, že ho inscenuje Ján Luterán, ktorý sa divadelným hrám starším ako on sám vyhýbal.
Zamestnanci tovární na pokraji životného minima sa búria proti vykorisťovaniu biznismenov a žiadajú finančný podiel zo zisku. Spravodlivosť hlása kdekto, no vziať do rúk ju dokáže len anarchista Eliáš. V tlmenom výkone Ľuboša Kostelného sa nerodí mučeník typu Palach. Nenápadný výzor, introvertnosť a pokojné odhodlanie na strašný čin pripomenie skôr Andersa Breivika. Luterán teda na rozdiel od autora nezastáva stranu. Aj preto smotánku i spodinu predstavujú rovnakí herci. Diskusia továrnikov, ktorá tvorí hlavnú, no nie nudnú časť druhej polovice, navyše odhalí, že slovo majiteľ nemusí byť synonymom pre sviňu. Argumenty majú obe strany. Vzájomne sa počúvať je však nad ich silu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.