viditeľné a hmatateľné stopy po spisovateľovi Rudolfovi Slobodovi dodnes môžeme nájsť v Devínskej Novej Vsi, kde prežil väčšinu života. Myslím na to, že on sám by ju dnes s veľkou chuťou premenoval na Chorvátsku Novú Ves. Takou bola totiž v čase, keď sa tam 16. apríla 1938 narodil. Osídľovali ju vtedy aj chorvátski obyvatelia, pôvodná etnická menšina, ktorá hovorila dokonca vlastným jazykom. Ešte ako žiak základnej školy týmto jazykom hovoril aj Sloboda a uvádzal ho tiež ako svoj materinský jazyk. Otázkou je, či už vtedy – okrem postupne zabúdaného jazyka – nemusel potláčať aj časť svojej inej povahy a mentality. Tá z neho po rokoch uprostred slovenskej literatúry a kultúry urobila neopakovateľného a výnimočného autora. Nikdy s touto kultúrou nestál v zákryte, bol vždy tak trochu na jej okraji: tvrdohlavý, prchký a odvážny.
.premeny narcisa
Sloboda mal všetky svoje dobré i zlé vlastnosti pod kontrolou. Správa o tejto sebakontrole je napokon aj podstatnou súčasťou jeho rozsiahleho diela. Na jeho počiatku stojí autobiografická sebareflexia pretavená do denníkového písania. Keď pôvodne privátna spisba vyšla v roku 1965 aj knižne pod titulom Narcis, jej autobiografický protagonista Urban Chromý prelomil všetky očakávané požiadavky na kladného hrdinu. Diskusia na túto tému vo vtedajšom verejnom a literárnom priestore ešte nebola celkom uzatvorená. Sloboda do nej vstúpil v pravý čas a vskutku kompetentne, pretože vlastnosti kladného hrdinu si vyskúšal na vlastnej koži: v robotníckej profesii na vtedy najvzdialenejšej ceste z vlastného domova do vtedajšej priemyselne budovanej Ostravy-Vítkovíc.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.