na úvod úsporný príbeh. Bolo leto 2011 a Wild Beasts boli na šnúre po Európe. Do Prahy na nich prišli tri-štyri stovky ľudí, do Viedne ani toľko. Keď ma pred viedenským koncertom zbadal pred klubom postávať Tom Fleming, jeden zo speváckej dvojice Wild Beasts, začudovane sa spýtal, čo tam robím. Nevedel pochopiť, prečo by sa niekto deň po koncerte v Prahe za tým istým trmácal aj do Viedne. Jednu vec som nevedel pochopiť ani ja. Ako je možné, že nás takých nie je viac?
„Wild Beasts boli na scéne vyše pätnásť rokov a od úspechu boli stále rovnako ďaleko.“
Dnes už chápem. A dobre to chápu aj samotní Wild Beasts. Hoci vydávali jeden perfektný album za druhým, po čase pochopili, že hlavný prúd netriafajú ani okrajom. Čo tam po tej nominácii na Mercury Prize a značke najoriginálnejšej britskej kapely tohto tisícročia – stále boli v prvom rade artrockermi, ktorí šancu na rozšírenie tých pár stoviek stredoeurópskych fanúšikov strácali s každým ďalším albumom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.