Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na sídlisku, doma

.milan Kolcun .kultúra

Každý bol raz malý, hoci niekomu to zostalo doteraz. No jeho telo už aj tak nevkĺzne všade tam, kam sa svižne strčilo vtedy. Chodiac okolo metrových kríkov nechápem, ako sme v nich dokázali mať bunkre, do ktorých sa vošla celá partia.

skrývali sme sa v nich občas aj pred rodinnými príslušníkmi. Najmä vo večerných hodinách, keď sa kukučkové hodiny oblokov otvárali s pokrikmi „Peťo, domov!“ Pokriky rytmizovali a gradovali: „Čo som povedala?! Nepraj si ma, keď prídeš!“ Z bunkra sa ozvalo: „Už len päť minút, mami!“ Medzitým sa zotmelo. Jedinou reálnou hrozbou bolo, že ak na druhý deň príde sused po mňa, mama ma výnimočne nepustí: „Teta, nepustíte Milana vonku? Sa budeme hrať len tu na dvore. Fakt! Len na polhodinku.“

Dvor bol náš. Dobyli sme si ho, ešte kým bol pre nás iba pieskoviskom. Povinnou výzbrojou boli vedierko, lopatka, hrabličky a zbierka formičiek. Na pieskovisku panovala symbióza hradov a koláčikov. Makali sme aj v daždi. Vtedy sme testovali odolnosť priehrad. 

Z priestoru pieskoviska naše výboje expandovali mimo nášho rajónu, niekedy aj na druhý dvor. Mali tam také isté pieskovisko, rovnaké preliezky, ale iné dievčatá. Najmä pre ne sme na preliezkach vykazovali zvýšenú aktivitu. Veľa dnešných politikov a manažérov na nich už vtedy podliezalo a vyvyšovalo sa. Preliezky, skrátka, umožňovali frajerinu. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.milan Kolcun .kultúra
.diskusia
.neprehliadnite