spomenutá zvláštnosť spočívala predovšetkým v kurátorskej stratégii, ktorú v olomouckej galérii prevzala Olga Staníková. Pritom ju nepochybne zaskočila v záverečných fázach prípravy výstavy neprítomnosť autorskej oponentúry Jozefa Jankoviča, ktorý 6. júna náhle zomrel.
To, čo sme nazvali stratégiou, patrí v tomto prípade medzi príhodne zvrstvené skutočnosti a autor recenzie by rád zdôraznil tú, pre ktorú sa kurátorka rozhodla naoko prekvapujúco. Totiž v dobe priam hrozivej infantilizácie kultúry – na oboch brehoch rieky Moravy – položila dôraz na Jankovičove diela, ktoré divákov budú nabádať ozaj na hlbšie zamyslenie, než o aké sa zvyčajne uchádza bežná prevádzka prezentovania súčasného umenia. Nazdávame sa, že v tej chvíli sa jej inštalačný zámer ocitol takrečeno vo významovom centre Jankovičovho ozaj nie jednoducho pomenovateľného umeleckého odkazu. Totiž, ono zjavné posolstvo prezentované zdanlivo priamočiarymi metaforami jankovičovského vokabuláru výtvarných znakov, i metóda ich stvárnenia, odpočiatku zvádza diváka k vnímaniu umeleckého posolstva vrchovato zainteresovaného na veľkých osudoch sveta. Presnejšie napísané, zvádza ich na vnímanie umeleckého posolstva zainteresovaného na veľkom osude tzv. malého človeka.
Zároveň odpočiatku, presnejšie od začiatku 60. rokov 20. storočia, Jozef Jankovič bol vnímaný ako nezvyčajný novátor. Novátor, ktorý vie, že ozaj tvoriť sa dá iba s – takým či onakým – rešpektom ku kanonizovanému umeniu. Teda tvoriť na grunte spoznávaných „tradičných“ hodnôt. Patrí k nim experiment, ba aj extrémne či kuriózne odbočenia. Napokon, kde je ten šťastlivec, ktorý vie, na akom krku visí kľúč k tajomným, ale otvárajúcim zámkam bájnej trinástej komnaty poznania?
Približne popísané otázky, pred ktorými stál mladý Jozef Jankovič, však nepochádzali z rodu bežných útrap adepta umenia. Akurát sa naozaj veľmi skoro udomácnili medzi mantinelmi jeho nezávislého myslenia a v adeptovom zornom uhle sa vynoril človek dočista špinavý.
človek dočista špinavý
Povedzme to aj tak, že hovoríme o Jankovičovom súčasníkovi zašpinenom životom. Všade tam, kde sa objavia problémy človeka zašpineného životom – a takými sme napokon všetci – zvykne sa niekde neďaleko obšmietať sprievod silných etických tvrdení a metafor prekypujúcich morálnymi apelmi. Nečudo, že na prechode piatej a šiestej dekády minulého storočia sa na jednej strane spustenej železnej opony búšil do národnointernacionálnych pŕs – dobovým slovníkom pomenovaný – pseudokonkrétny socialistický realizmus, na druhej strane sa aktuálne etabloval pop-art ako kritický obrat „umenia hojnosti“. Na jednej strane ad absurdum zvecnená ideológia lži, na strane druhej velebenie zvecnených vecí. Zvecnených vecí zvecneného človeka.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.