spojenie duševne i umelecky činorodého človeka, ktorý pracuje v zberných surovinách, evokuje v našich zemepisných šírkach osudy nežiaducich intelektuálov v čase normalizácie a takisto neopakovateľnú literárnu postavu, Hrabalovho Hanťu. Príliš hlučná samota Mariána Kusika už štyri desaťročia dáva o sebe vedieť vo vodách kvalitného neprofesionálneho umenia (nielen) na východe Slovenska. Keď sa k tomu pridá schopnosť tohto výtvarníka-solitéra dávať stretnutiam s ním hlbší zmysel, pozvanie na jednodňovú výstavu, ktorou sa lúčil so svojou prácou, čo ho živila, sa nedalo odmietnuť. Znamenalo prinajmenšom príležitosť znovu si „zakrasosmutniť“.
umelec v zberni
Sobrančan, ktorému sa po strate oboch rodičov na prahu dospelosti stalo druhým domovom Humenné, tvrdí, že umelecky tvoriť musí. Tvorba je preňho spôsob, ako spracovať svoje vlastné myšlienky a je to preňho aj prostriedok komunikácie. „Svoju tvorbu som nikdy nebral ako relax, skrátka len neviem, čo je to nuda. Stačí mi byť doma chvíľku sám a presne viem, čo budem robiť každú minútu po šichte. Človek je tvor činný. Nikdy by som v dôchodkovom veku nechcel ľutovať, čo všetko som mohol urobiť, no neurobil,“ hovorí šesťdesiatročný výtvarník. Ideovo ho už v pionierskych časoch formovalo počúvanie Rádia Londýn, neskôr najmä prostredie bratislavských intelektuálov a disentu, ktoré poznal vďaka návštevám svojej staršej sestry. Tá totiž žila v hlavnom meste. Inšpirovaný prácou Fera Guldana používa techniku patinovanej asambláže, a tak všetky významy, ktoré svojim dielam dáva, doslova prešli ohňom. Azda aj vďaka tomu už viac než desaťročie priťahuje na krajských a celoslovenských kolách Výtvarného spektra pozornosť a obdiv profesionálov.
Paľo SlaninkaČo chceš.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.