otec napísal knihu s pekným názvom Po strništi bos, syn ju rovnomenne adaptoval pre film, o dialógy sa zas postaral otec... Už pred premiérou nám v reklamných upútavkách obaja tvorcovia jasne naznačili, kam si máme na časovej osi ich príbehov umiestniť tento posledný. Celkom na začiatok.
Obecná škola (1991) nám rozprávala o povojnových detských i dospelých postavičkách sústredených okolo miestnej základky. Mnohí si asi pamätáme pána riaditeľa Hrušínskeho: „Haló, haló, školní hlášení. Naše škola získala několik vstupenek na divadelní představení Idiot. Rodiče, kteří chtějí vidět Idiota, nechť přijdou do ředitelny.“ A – samozrejme – učiteľa Hnízda, Igora, uniformovaného a prísneho. Kolja (1996) bol o dospelom chlapovi a malom chlapcovi, osud ich spojí celkom nevyspytateľne, keď sa na nich spočiatku pozeráte, mlčiaceho drobca a zachmúreného dlháňa, obavy sa vás zmocnia, ale oni dvaja to našťastie ustoja, a hoci to sprvu tak nevyzerá, budú to „nejlepší dny, co ste kdy měli“. Vo filme Vratné lahve (2007) nám už „tatínek“ zostarol. Má celkom šedivú bradu, penzista brigádnik v sídliskovom supermarkete v nedávnych dobách, keď sa ešte použité fľašky nestrkali do papule automatu, ale do ruky človeku v okienku. Tu sa chronológia prerušuje a vraciame sa späť.
návrat do detstva
Po strništi bos, rovnako ako Obecná škola, je ponukou pre diváka, aby sa – prostredníctvom príbehu – na pár desiatok minút opäť ocitol v detstve, v tom zväčša čarovnom období života, keď sa v duši malé okamihy vedia šmahom ruky premeniť na veľké veci a vážne dejinné udalosti bývajú vnímané ako podružné nepatrnosti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.